when they ask what do i see i say a bright white beautiful heaven hanging over me.

/the national – don´t swallow the cap/

“aaah, anderson, here we are again.”

teraz sú to presne tri týždne, dva dni a cca 12 hodín od môjho pristátia na novom zélande.
a presne tie isté tri týždne, dva dni a cca 12 hodín mi pripadajú ako dlhé mesiace.
to len tak odhadom.

stihla som sa presťahovať, nájsť si dve práce (teda… čiastočne), trikrát vyprať, vypiť dve fľaše vína a cca sedem pív, dozvedieť sa rozdiely medzi rugby a rugby league, úspešne si ich nezapamätať, x-krát zmoknúť a vidieť x dúhových mostov, schudnúť a vypestovať si na tvári dva tmavé polmesiace, vkusne umiestnené pod spodným radom mihalníc. a párkrát si zaslziť, aj o deviatej večer priamo v potravinách v supermarkete. fuck you very much, lenny kravitz&spomienky.

pseudomólo v castor bay.

job-hunt.

všeobecne ešte stále panuje názor, že nájsť si prácu na novom zélande je s pracovnými vízami pomerne jednoduché. ono to je možno aj pravda, ale – auckland nie je tak celkom nový zéland. už len kvôli tomu, že tu žije zhruba 1,3 milióna ľudí, čo je asi štvrtina celkovej populácie. a potom ešte pre to množstvo prisťahovalcov. (a ani živú ovcu som tu ešte nevidela…) hoci, keď to porovnám s množstvom pracovných príležitostí na slovensku a počtom strávených dní na úrade práce, tak som si našla prácu expresne rýchlo… no určite to nebolo v štýle “vošla som do prvej krčmy/kaviarne/reštaurácie/whatever a dali mi prácu”, ako to mnohí opisujú. problém totiž je, že veľké množstvo týchto zariadení vlastnia práve spomenutí prisťahovalci a tí radi robia veci najmä vo svoj prospech, pokojne aj na úkor niekoho iného, najčastejšie teda zamestnancov.
no necíťte sa tu ako doma.

lebo aj keď mám pocit, že je všetko zle, tak už len pre toto nie je.

ale toto doma nemáme.

aby som to skrátila, niekoľko večerov do týždňa pracujem pár hodín ako čašníčka v malej talianskej reštaurácii, ktorú, veľmi logicky, vlastní iránsky pár. v podstate pracujem vtedy, keď mi zavolajú/napíšu, čo je niekedy aj dve hodiny predtým, ako mám začať. našťastie, teraz bývam desať minút odtiaľ, tak to nie je až taký tragický problém. okrem toho, že som ako na špagátiku a že tam tiež pracujem ilegálne, platia mi na ruku a ešte aj málo. aspoň tringelt za niečo stojí (väčšinou). a dnes sme mali prázdno, tak mi šéfkuchár spravil horúcu čokoládu a dal mi zjesť polievku. no idea why. druhá práca, môj skoro full-time job, je rovnako obslužného charakteru, len si vyžaduje vyšší level upratovacích schopností – kaviarňo-reštauračné zariadenie, v ktorom 4-5 dní týždenne pracujem, totiž vlastnia kórejci. tu pre zmenu dostávam (alebo skôr budem) minimálnu mzdu (13.75 dolár/hodina) a občas začínam o 6:30 ráno. (nie, nemohla som ostať aj v žiline a chodiť robiť do kie…) do tejto práce chodím na vcelku hrdzavom, horskom, ale hlavne spolubývajúcimi zadarmo požičanom bicykli, tam a späť dokopy cca 10 km, plus kopce. btw. už som vám niekedy spomínala, že mimo pozerania cyklistiky bicyklovanie vcelku neznášam?

new home.

svoj nový dočasný domov som si našla na internete (nzflatmates.co.nz), bola to asi štvrtá izba, na ktorú som sa bola pozrieť. bývam v dome, ktorý je postavený v kopci, takže v podstate bývam v prízemí, kde mám samostatnú kúpeľňu/záchod, a v izbe šatník, posteľ a malú skrinku. kúpeľňu/záchod síce oficiálne zdieľam s nejakým chalanom, ale už tu bývam takmer desať dní a ešte som ho nevidela. snáď žije. ďalší dvaja spolubývajúci, ktorí žijú na “poschodí”, sú jamie a brendan. žijem teda v dome s tromi osobami mužského pohlavia. nie, maťovi to nevadí, pýtala som sa.

najlepšia vec na dome - takmer celý deň slnkom zaliata terasa. (keď svieti slnko, ofc.)

najlepšia vec na dome – takmer celý deň slnkom zaliata terasa. (keď svieti slnko, ofc.)

jamie pracuje v nejakej zdravotníckej/poisťovacej spoločnosti, je pomerne vysoký, hrá kriket, posilňuje a má rád šport. fyzioterapeut brendan je pomerne nízky, hrá rugby, pozerá rugby a rád o rugby aj hovorí. občas aj o iných športoch. a občas mu úplne nerozumiem, lebo si mrmle popod nos. a ešte je tu shady, asi 11-ročná fenka neurčitej rasy, ktorá ma po večeroch stráži výmenou za intenzívne hladkanie. dom je pomerne priestranný a viac-menej čistý (niekedy viac, niekedy menej). máme práčku, sušičku, žehličku, veľkú televíziu, satelit, vcelku rýchly internet, barbecue-stroj na terase a naozaj veľké množstvo športových pomôcok. a ešte niekedy aj zimu, lebo sa tu nekúri. ale ako by heidi klum povedala: “môj spacák to vydrží!”*

*spávam totiž v spacáku. teda v posteli. ale v spacáku.

woman like a man.

mimo práce teda trávim väčšinu času v mužskej spoločnosti. (ak v nejakej.) hneď v prvý večer ma moji noví spolubývajúci zobrali do brendanovho rugby klubu, po tom, ako asi štyri hodiny pozerali zápasy rugby a rugby league. lebo to nie je to isté a ja raz možno aj pochopím prečo. po zemi a po sebe sa totiž hráči váľajú v oboch. brendan bol nominovaný na nejakú klubovú cenu, ktorú síce nakoniec nedostal, čo bolo v konečnom dôsledku všetkým jedno, a hlavne jemu. za vstupné 10 dolárov (ktoré som za seba ja neplatila) bolo k dispozícii množstvo jedla a piva, a pozor, tu hovoríme o 745 ml fľašiach. a tiež aj dosť zlom pive, ale tak… pila som aj horšie. toto bolo navyše zadarmo a ja som predsa nejaká tá predstaviteľka slovenskej podúrovňovej bedače, ktorá zadarmo vezme hocičo, či nie? prišli sme o siedmej, cca o deviatej už bola väčšina ľudí v pokročilom štádiu mentálneho rozkladu. po jedenástej už ani nehovorím.

pivo lion red.  takmer všetci po ňom po sebe revali.

pivo lion red. takmer všetci po ňom po sebe revali. ale zase… bol to rugby klub.

okrem toho mám ešte kamaráta davea. to je ten, u ktorého som bola pozerať izbu, keď mal opicu, a potom sme šli na pivo. takmer celý svoj život trávi na mori (alebo na pive), je inštruktor plachtenia a windsurfingu a kadečoho, tento týždeň má tridsať a býva v dome s češkou, takže vie povedať: “dáš mi pivo?”. tiež som mu už stihla vysvetliť, čo je to borovička a je ochotný nakúpiť mi ovčí syr, lebo chce ochutnať halušky.

random pieces.

stihla som už prekonať niekoľko krízových momentov, aj pocit, že všetko je úplne nanič a ja idem domov. (kde by ste ma všetci vysmiali.) som tu síce ešte krátko (tri týždne blablabla), no už mi šialene chýbajú ľudia. známe tváre, rodina, priatelia. dotyky. iste, všetci sa tu usmievajú a je to tu krásne, ešte aj zákazníci sú na čašníkov milí… lenže. v slabých chvíľkach myslím na to, ako môj synovec rastie a stále viac a viac rozpráva, a ja pri tom nie som. ako moja mama musí ožehliť obrovskú kopu bielizne a ja jej nemôžem pomôcť. pozerám sa na vaše fotky, na ktorých sa váľate po zemi a mrzí ma, že tam nemôžem ležať s vami. počúvam nicka cavea cestou do práce, keď sa brieždi, spomínam na pohodu a držanie sa za ruky. paradoxne tieto momenty miznú len vďaka narastajúcemu počtu odpracovaných hodín a zvýšenému používaniu skypeu.

ale na veselšiu nôtu.

počasie sa začína rapídne zlepšovať, t.j. v noci nebýva 5 stupňov, ale zhruba 10. dni sa predlžujú, často svieti slnko a more vlastne vôbec nie je také studené, takže čoraz viac uvažujem o tom, že sa doň pôjdem skusmo hodiť. jamiemu chutila moja tekvicová polievka a nevadí mu, keď si z neho robím srandu. brendan mi pre istotu zastaví, aj keď som 100 metrov od domu a odvezie ma s nákupom. čerstvé tofu u aziatov stojí 1,40 $, arašidové maslo 2,50 $ a dnes som kúpila tri avokáda za 3 $. ak všetko pôjde dobre, v októbri pôjdem na foals, v septembri na lauren halo (za 18 $=cca 11 €. come on.). a každý týždeň si popri všetkých výdavkoch môžem odložiť minimálne 100 $. v nedeľu dávajú na bbc uktv 1. sériu moderného doctora who (“excuse me, do you mind not farting while I’m saving the world?”) a keď začne nhl, zápasy budú začínať asi o druhej poobede. hej, a už môžem dávať aj videohovory, takže som dnes ráno po dlhej dobe videla svoje mňamíčko. made my day.

______________________________________________________________________________
a tak to ide.
(každý deň.)
so mnou aj bezo mňa.

prepínam.