they ask me where the hell i’m going? at a 1000 feet per second…

(radiohead – the tourist.)

dlhý príbeh v skrátenej verzii, ktorá vôbec nie je krátka.
nový zéland, severný ostrov, plus mínus 3 týždne.
náhodné osoby, lokality a pocity.
najsevernejší bod aj najnudnejšie mesto.
celý môj momentálny svet v jednom batohu na pleciach.
(okrem toho duševného, ten by som teraz určite neuniesla.)

chvíle, na ktoré nechcem zabudnúť.

disclaimer: tento príspevok je enormne dlhý, dokonca až tak, že sa ho autorka rozhodla rozdeliť na dve časti. tiež si nie je istá mierou jeho zaujímavosti, preto odporúča čítanie synchronizovať s konzumáciou lahodného, čerstvo načapovaného alebo aspoň chladeného slovenského, prípadne českého piva, o ktorom sa jej samotnej veľmi často sníva. príspevok tiež obsahuje fotografie nevhodné pre slabšie povahy (t.j. autorkinej zadnice v spodnom prádle).

 
taký normálny začiatok.

auckland, svoj dočasný domov a pracovný stereotyp som opustila v jedno pekné sobotné ráno, ktorému predchádzali dni plné balenia a čistenia, lebo som sa nesťahovala len ja, ale aj moji spolubývajúci. brendan, budúci otec, do nového domu so svojou priateľkou, jamie, ešte niekoľko týždňov predtým odmietajúci uznať vážnosť svojho vzťahu, pre zmenu do starého domu svojej priateľky. ja som vyrazila na sever, do bay of islands, konkrétne mestečka paihia, a to vcelku klasickým spôsobom – kúpila som si lístok na autobus a zabookovala 3 nocľahy v tzv. backpackers moteli, čo bol na dlhý čas môj posledný vopred premyslený čin vôbec.

na zastávke som stihla strážiť batožinu indovi, čo medzičasom využil na rozhovor so mnou pán z austrálie, v autobuse zase nemka. úprimne, už ma to aj prestalo prekvapovať. najmä tá nemka, lebo tu je to samý nemec. žiadne „samí česi, angličania či japonci“… nemci. aj domáci sa už cudzincov zvyknú pýtať: „a vy ste tiež z nemecka?“ každopádne, stef (tak sa táto mladá opatrovateľka volala) mi povedala, že sa môžem v budúcnosti pokojne vyhnúť hamiltonu, lebo tam nič nie je, čím sa pridala k značnému množstvu ľudí, ktorí mi odovzdali rovnakú informáciu. napr. jamie zvykol hamilton volať „ass of auckland“ a ja sama som o zhruba týždeň neskôr zistila, že je to rovina plná fariem, uprostred ktorej leží mesto plné skladov či inak nezaujímavých budov. tak som sa mu teda vyhla oblúkom. presnejšie diaľničným.

gýčiky z autobusu. oblaky ma tu fascinujú asi každý deň.

gýčiky z autobusu. oblaky ma tu fascinujú asi každý deň.

komunikatívna stef vystúpila asi po 20 minútach, no moja cesta do paihie trvala približne štyri hodiny. štyri hodiny výhľadov na pahorkatiny až hornatiny, čerstvo zelené alebo posiate temnými lesmi, občas modrasté pobrežie, mestečká, a/alebo farmy – ovce, kravy, kone, všade. (čo je mimochodom v skratke dosť veľká časť nového zélandu, alebo aspoň severného ostrova.) spočiatku som sa v duchu nadchýnala za každou zákrutou, po dvoch hodinách som už len rezignovane prechádzala pohľadom po scenérii. tak nejako rýchlejšie sa tu zvyká na krásno, ale to možno preto, že je omnoho rozľahlejšie a dostupnejšie. aj keď, paradoxne, niektoré lokality sa mi (mimo flóry a fauny) podobajú na tie dôverne známe z domova, ak to dáva nejaký zmysel. tiež tu nájdete pasienky pod lesmi ako v rajeckej doline alebo na liptove, a pôda v lese, aj tom dažďovom, vonia občas rovnako machom ako na kysuciach. hoci som vždy pokladala slovensko za krásnu krajinu, čo sa prírodného bohatstva týka, až na opačnom konci sveta som si uvedomila, ako veľmi niektoré miesta milujem. a aj keď tu mám možnosť objavovať a spoznávať, z času na čas mi prebleskne hlavou myšlienka len tak si vybehnúť na kopec za sídliskom a uistiť sa, že malá fatra stále stojí a je rovnako nádherná.

paihia a stopovanie.

paihia, russel, waitangi – všetky lokality v bay of islands sú (ako) stvorené pre turistický ruch: nájdete tu historicky významné miesta, zálivy s čistými pieskovými plážami, malé ostrovčeky, možnosť potápania a plávania s delfínmi… a tým pádom aj veľa turistov (spomenula som už nemcov?) a ceny aspoň o 1/3 vyššie. prvý večer som sa pridružila k partii britov, čo bola spočiatku zábava (lebo veď beer pong s pivom zadarmo), ale postupne som prišla na to, že cieľom týchto „cestovateľov“ bolo prežiť všetky predplatené aktivity a zvyšok času presedieť v bare/na izbe. keď zábava v motelovom podniku začala vrcholiť a mňa iritovať, dobrovoľne som sa rozhodla pre spánok. počas nasledujúcich dvoch dní som prešla väčšinu dostupných chodníkov v okolí a svojich spolubývajúcich príliš nestretávala. okrem (tramtararaa) nemky andrei, s ktorou som absolvovala návštevu pekných, ale uprostred dediny umiestnených vodopádov. a potom to prišlo. dobrodružstvo.

2

nejaký zjazd starých autíčiek v paihii.

stopovanie je činnosť, o ktorej som viac počúvala, ako ju praktizovala. aby som to spresnila, nepraktizovala som ju vôbec, ak si odmyslím ten deň, keď sme sa s frajerom snažili stopovať a skončili pri pešej chôdzi z nového mesta nad váhom do trenčianskej turnej… na kraj cesty smerujúcej na sever som sa teda postavila s malou dušičkou a k nej úmerne veľkým batohom. lenže toto je nový zéland, jedna z krajín, ktoré sú k stopárom skutočne prívetivé, takže mi prvé auto zastavilo po cca 7 minútach. chlapík, ktorého meno si už, trestuhodne, nepamätám, mi mierne pozmenil pôvodne vytýčenú trasu, ale vzhľadom na to, že mojím jediným plánom bol dostať sa do nejakého kempu v lese puketi a aj týmto smerom sa jeden vyskytoval, veľmi som nerozmýšľala. vo všeobecnosti som konala dosť nezodpovedne a iracionálne, vzhľadom na fakt, že na noc hlásili „thunderstorm“ a môj stan stál 16 dolárov. svet, najmä ten novozélandský, je ale koniec koncov pekné miesto na život, a tak som sa mohla nielen poprechádzať v kerikeri, kde by som sa inak vôbec neocitla, ale hlavne som stretla alison.

alison, tom, northland a späť.

alison je žena s veľkým ž. a potom ešte matka a priateľka, pôvodom angličanka, dnes hrdá novozélanďanka. svoj príbytok postavila úplne sama, vlastnými rukami, zo stromov z vlastného pozemku. sama obrába svoju záhradu, v ktorej nájdete všeličo, od fazule po jahody. sama (nepýtajte sa prečo, ani ja som sa nepýtala) tu vychovala 8 detí a naučila ich, čo to znamená byť odkázaný sám na seba. sama žije svoj jednoduchý život ďaleko od všetkých príbuzných, pre ktorých je „nulou“, pretože nemá poriadnu prácu, titul, kariéru a veľký dom, pretože po tom ani netúži. namiesto toho má svoj malý svet kúsok od nádherného lesa, verného psa, pár priateľov v okolí, veľa kníh a málo problémov. je šťastná a o svoje šťastie sa rada delí, napríklad aj s úplne neznámou stopárkou.

3

ranná záhrada u alison po nočnej búrke.

u alison som strávila necelý deň, ktorý zahŕňal aj prechádzku v lese puketi, prípitok šampanským (lebo to bolo na deň presne výročie dokončenia stavby príbytku), dlhý rozhovor i spoločné varenie jednoduchej večere z čerstvo odtrhnutej zeleniny. a, samozrejme, nocľah v posteli so strechou nad hlavou. aby toho šťastia náhodou nebolo málo, večer sme navštívili jej priateľa charlesa, ktorý mi podaroval vlastnoručne vyrobený prívesok z greenstonu. pravý greenstone je možné nájsť len v jedinej rieke na južnom ostrove a v obchodoch so suvenírmi ho určite nekúpite – niekto vám ho totiž musí darovať. jeho nositelia sú spätí s novým zélandom, chránení pred okolitým zlom a pre domorodých maorov je to najvzácnejší kameň vôbec. a ja som ho dostala úplnou náhodou, od takmer neznámeho človeka pri popíjaní čaju… tú nočnú búrku som napokon celú prespala.

od alison som zamierila ďalej na sever, po pár (čítaj dvoch) stopoch som sa ocitla nad mestečkom kaitaia, na jedinej hlavnej ceste smerujúcej na cape reinga, najsevernejší bod nového zélandu. tu som stretla 22-ročného američana toma, ktorý posledných 7 mesiacov strávil cestovaním po juhovýchodnej ázii, miluje adrenalínové športy a jeho rodičia sú rozvedení diplomati, takže sa celý život premiestňuje z krajiny do krajiny a vlastne vôbec nie je američan. asi dva týždne po narodení vo washingtone už bol totiž niekde v rusku… spolu sme stopli aj angličanku zoey, osamelú výletníčku, s ktorou sme sa dopravili až na samotný cape reinga. tu sme plánovali kempovať, ale počasie nám neprialo, tak sme sa s ňou zviezli aj naspäť, a nielen to: ochotne sa s nami zastavila v obchode, odviezla nás do kempu kúsok od kaitaie (motiváciou bol fakt, že je zadarmo) a sama od seba ochotne navrhla, že počká s našimi vecami v aute, kým postavíme stan, aby nám všetko nepremoklo. po miliónoch „thank you“ sme sa s ňou rozlúčili, umyli, prezliekli, zabalili všetky veci do plastových vriec na odpad, striedavo jedli, rozprávali sa a potom zaspali. cca o pol ôsmej večer.

4

cape reinga a ako ďaleko to mám úplne všade.

hoci som pôvodne chcela northland preskúmať detailnejšie, počasie bolo, aké bolo, preto sme si to s tomom nasledujúci deň odstopovali až do aucklandu. asi hodinu sme sa viezli s pánom, ktorý bol fascinovaný históriou nového zélandu, takže sme dostali aj lekciu z dejepisu, a s úplne iným šoférom sme zase spontánne zastavili v dedine puhoi, ktorú založili „českí“ osadníci (bohemians). a zrazu som po krátkej dobe bola späť vo veľkomeste, ktoré, ako som si najmä po návrate z „divočiny“ uvedomila, je len veľká preplnená plocha pozliepaná z mnohých samostatne fungujúcich štvrtí, a vôbec nenesie pečať nového zélandu. na druhej strane ma tu však s otvorenou náručou čakali jamie a jeho priateľka gemma, plus teplá sprcha, večera, pivo, posteľ, vopred nahratý diel top gearu a okrem iného aj pozvanie stráviť vianočné sviatky s jamieho rodinou, ak budem náhodou v okolí. druhý deň som mala tiež zabezpečený odvoz na „stopárske“ miesto blízko diaľnice. myslím, že na lepšieho spolubývajúceho a priateľa som v aucklande natrafiť nemohla.

Puhoi

v puhoi v krčme pripínajú návštevníci na steny peniaze, fotky či preukazy, na pamiatku. a toto veru potešilo.

krásna náhoda alebo náhodná krása, plné auto v taurange a taupo v (ne)dohľadne.

nasledoval rýchly a pomerne nudný presun na juh, smer „určite ďalej ako hamilton a v blízkej budúcnosti tauranga“, tam som sa totiž mala pridať k skupinke cestujúcej po krajine v aute (o tej som sa dozvedela prostredníctvom fóra na backpackers.co.nz.). zábavný bol iba začiatok cesty, lebo nie každý deň sa ocitnete vedľa stopára vo vyžehlenej košeli, s obalom na oblek a kufríkom v ruke. nuž, aj takto to môže vyzerať, keď sa niekomu pokazí auto. ako duo sme však boli úspešní, ešte sme sa ani navzájom nestihli predstaviť a už sme sa viezli, konkrétne na pumpu asi 30 km od aucklandu. tu môj spolucestujúci veľmi energicky oslovil vodiča v prvom aute, na ktoré natrafil, a vehementne sa doň napchal. ja som po pár nerozhodných sekundách namierila svoj zrak vedľa, na 40-nika s polodlhými vlasmi, havajskou košeľou a veľkým rodinným autom. o dve hodiny som bola bezpečne za hamiltonom, kde tento sympatický pán vôbec nemusel zachádzať, ale „lepšie sa tam stopuje“. ďalšie dva stopy boli rovnako milé a ochotné, takže cez obed som sa už nachádzala v oblasti, kde som mala vyhliadnutý kemp. náhoda a moja nevedomosť však zariadili, že som z auta na požiadanie vystúpila skôr, ako som mala, t.j. nie podľa pokynov v príručke. ocitla som sa v karangahake, historickej lokalite pri rieke waitawheta, kde sa kedysi ťažilo zlato. dnes sa tam nachádza viacero turistických chodníkov a, keďže hlúpi majú šťastie, jeden z nich viedol až do kempu. a navyše viedol nádhernou dolinou plnou divokej vody a skál.

5

nie každá náhoda je blbec.

hneď ďalší deň som sa potrebovala dostať do taurangy, čo mi bolo aj trochu ľúto, pretože sa mi v kempe naozaj páčilo a túto oblasť mám v hlave zaznačenú ako miesto, kam sa chcem vrátiť. ale veď – času dosť (peňazí už pomenej ehm…). na hlavnú cestu ma odviezli dve (zas a znova) nemky, ktoré už po ceste stihli nabrať ďalšieho krajana. s ním som stopovala do cca 30 km vzdialeného mestečka waihi a odtiaľ sama do spomínanej taurangy, mesta s dlhými plážami a údajne najbujarejšou novoročnou novozélandskou párty. tu som sa pričlenila k internacionálnej posádke v zaprášenom aute, ktorú medzičasom vytvorili jeho majiteľ – belgičan yannick, a pasažieri – holanďan bram, nemka corina a angličanka tessa. spolu sme vyliezli na mount maunganui, preležali pol dňa na pláži a na druhý deň večer sa vybrali do jazerného mesta taupo, dosť náhodne a hlavne neskoro. spamätali sme sa až niekedy po západe slnka, ani nie na polceste. corina driemala, yannick nevedel, kam má ísť a hlavne mu to bolo jedno, bramovi sa celá situácia vôbec nepozdávala, lebo nemá rád dobrodružstvá… tak sme sa toho ujali ja a tessa: vybrali sme kemp, odnavigovali šoféra a prikázali mu zastaviť sa vo večierke na nákup. stany sa stavali pri svite mesiaca a konal sa aj nočný prieskum kempu. ja a tessa sme tiež ráno boli jediné účastníčky plávania v čistučkom, ale v zásade studenom jazere. a to sme ešte nevedeli, že o pár dní spolu zdoláme aj horu osudu.

6

dlhé pláže taurangy.

tongariro northern circuit (časť 1.) alias sauron v kuchyni.

po ceste do taupa sme sa zastavili pri „jazierku“ s mierne zapáchajúcim, ale inak vtipne bublajúcim vriacim bahnom, či mohutných huka falls, kde bol asi kvadrilión turistov. už v moteli začal proces rozkladu nášho dobrodružstvom čerstvo zoceleného zoskupenia. corina napríklad stretla krajanky, začala hovoriť viac po nemecky ako po anglicky a chcela tu pobudnúť niekoľko dní. bram sa hneď po príchode začal obzerať po autobuse do wellingtonu. yannick, ako väčšinou, žiadny zásadný plán nemal. ja a tessa sme chceli prejsť jeden z tzv. „great walks“, tongariro northern circuit, takže sme ladili detaily a časy, študovali internety a trasy, navštívili informačné centrum, chystali zásoby, bookovali… a popritom navarili karí pre 7 ľudí, ktoré každého stálo 3 doláre. ako yannick s obľubou hovorieva: „pak´n´save, bitches, pak´n´save…“*

*pak´n´save je asi najlacnejšia sieť supermarketov na novom zélande.

7

pri svojich cestách som natrafila aj na tardis… (pochopia len zainteresovaní.:))

plánovaný tessin skydiving sa na druhý deň pre nedobrý vietor nekonal, takže sme väčšinu našich vecí bezpečne uložili do yannickovho auta a my osobne sme z neho boli vysadené na hlavnej ceste za taupom. tam sme utŕžili ochranárske objatie, na plecia naložili turisticky nevyhnutnú batožinu a chytili priamy stop až do whakapapa village, kde začínala i končila naša trasa. yannick nás tu mal podľa dohody vyzdvihnúť o štyri dni, v piatok, pričom sám sa napokon odhodlal aspoň na jednodňový prechod touto sopečnou oblasťou. prvú noc sme strávili v prekvapivo pomerne lacnom, najvyššie položenom hoteli nového zélandu. predtým sme si boli „cvične“ prejsť krátku trasu k vodopádu a spravili prvých 34654 gýčových fotiek.

ráno sme vyrazili trochu neskôr, lenže tessa, angličanka žijúca v okolí londýna, nasadila tempo, ako keby nás naháňali, takže žiadny časový sklz sa nekonal. v obedňajších hodinách sme už boli v chatke, v ktorej sme v tú noc prespávali. tu sme zložili väčšinu našich vecí a začali sa hrať na hobitov. resp. iba ja, lebo tessa nie je tolkienov fanúšik. preto tiež neocenila moje pobavenie a poznámku: „sauron je asi v kuchyni,“ pri pohľade na dymiaci vrchol nášho cieľa, mt. ngauruhoe a.k.a. mount doom. inak však prvý deň zvládala lepšie ako ja, ale tu sa musím vyhovoriť na fakt, že na rozdiel odo mňa predtým nestrávila toľko času kráčajúc a presúvajúc sa s 15 kilami na chrbte. s krízou som však statočne bojovala, lebo keby som to vzdala, musela by som sa hanbiť pred sebou a aj všetkým ostatnými hobitmi (metaforicky, nenarážam na periodicitu epilácie mojich dolných končatín). samotný výstup trval asi 2,5 hodiny a bol aj podľa mojich merítok náročný: chodník bol len naznačený, väčšinu času sme teda stúpali/šplhali bez pevnej pôdy či bodov pod nohami – všade bol len prach a zosúvajúce sa skálie. to všetko vo veľmi ostrom sklone, až mi nedá nespomenúť výrok: „však to má aspoň 90°!“*

*juraj hoppan, kedysi v tatrách pod poľským hrebeňom.

8

tessa niekde v polovici stúpania.

lenže ten neopísateľný výhľad… veľmi zvláštnou náhodou sme ja aj tessa zabudli, že na druhej strane je vlastne zasnežený vulkán mt. ruapehu, takže nám tá krása mierne vyrazila dych. vrchol hory osudu sme celý obišli dookola, vychutnali sme si pohľad na centrálny kráter (bez tečúcej lávy a padajúceho gluma) aj zaslúžené cookies, a spravili ďalších 34536 gýčových fotiek. cesta nadol trvala asi 35 minút a bola istým, veľmi samovražedným spôsobom, vcelku zábavná. pokus o akúkoľvek prirodzenú chôdzu bol zbytočný, takže to bolo skôr šmýkanie sa/zjazdovanie bez lyží, ktoré sa nezaobišlo bez (bolestivých) pádov. po návrate do chaty sme si však vyslúžili nejeden obdivný pohľad, na čo sme boli patrične hrdé. hneď tie zadky boleli o niečo menej.

9

moja zadnica po dvoch týždňoch po návšteve hory osudu, už po zmiznutí modrín. dnes mi odpadla posledná chrasta.

 

1991_4904120660073_1050354978_n

mapa trasy popísanej v tomto príspevku.

1450168_4904120780076_668820259_n

a mapa tongariro northern circuit-u.