…hey man, slow down, slow down, idiot, slow down, slow down.

(radiohead – the tourist.)

(pokračovanie)

 

tongariro northern circuit (časť 2.) alias rýchlo a zbesilo.

po vcelku dlhom, ale nie až tak výdatnom spánku (pozdravujem hlučnú partiu – zas a opäť – nemcov, a toho dobrodinca, za ktorého chrápanie by sa nehanbilo ani početné osadenstvo dedinského šenku po záverečnej) sme vyrazili na ďalšiu etapu. tempo bolo hneď z úvodu vysoké, veď prvý úsek sme už videli deň predtým, nebolo potrebné ani fotiť. (ale aj tak sa fotilo). pasiu z rýchlosti mala opäť najmä tessa, keďže ja preferujem normálny turistický chodník, nie schody, a pomalšiu, no zato vytrvalú chôdzu. alebo sa o to aspoň snažím. bol však nádherný deň a naša trasa sa prelínala s veľkou časťou jednodňového prechodu, ktorý je jedným z najpopulárnejších na novom zélande, takže sa v tejto lokalite vyskytovali zástupy ľudí. hlavný cieľ – predbehnúť veľkú skupinu školákov – sa nám však podarilo. v rámci hesla „keď už sme tu…“, posmelené komentárom nášho kolegu z chatky: „vy dve s vaším tempom budete naspäť za polhodinu,“ sme si vybehli aj na nie až tak vzdialený vrchol mt. tongariro. aj s fotením nám to nakoniec trvalo 45 minút.

blog1

milunká tessa, ktorá mi tu pripomína milunkú táničku u.

pri nádherne sfarbených emerald lakes sme stretli nášho kamaráta yannicka, naobedovali sa a  konečne odbočili z masovo navštevovanej trasy – do zeme nikoho. približne tri hodiny sme strávili v pustatine plnej skál, vulkanického prachu/piesku, bez živočíchov, či len závanu vetra. ako by dobšinský napísal, široko-ďaleko ani vtáčika, ani letáčika vídať nebolo. ak nepočítam zastávku v jednej z nocľažných chatiek (ktorú sme v celkovom pláne vehementne preskočili) a stretnutie s párom idúcim v protismere, tak sme boli naozaj odkázané na ticho a samotu. hoci sme boli dve, pocity z tej krajiny boli také zvláštne, že nám ani nebolo do reči. záverečná polhodina nášho pochodu však viedla cez voňavý, kyslíkom nasýtený les. to bola po tej polopúšti taká zmena, že moje pľúca dostali šok, ktorý som musela niekoľko minút rozdýchavať. v chatke, priestrannej a pomerne luxusne vybavenej, sa zničená tessa ku krátkemu odpočinku uložila už na zemi pred vstupom, čím pobavila aj prvých českých turistov, ktorých som počas svojho cestovania stretla. pre nenaplnenú kapacitu sme potom v noci spali ako páni (či skôr panie?), rozvalené krížom cez tri matrace. tentokrát bez chrápania a už od pol deviatej.

posledná časť trojdňového turistického výletu merala niečo vyše 14 km a viedla planinou medzi mt. ngauruhoe a mt. ruapehu. len mierny zvlnený povrch nám po predchádzajúcich dvoch dňoch padol naozaj vhod, a hoci sme sa naozaj nemali kvôli čomu ponáhľať (okrem piva a dobrého jedla, ktoré sme si sľúbili za odmenu), miesto oficiálnych piatich hodín sme sa späť vo whakapapa village ocitli už po troch. tu sme však sklamane zistili, že obed podávajú len v dvoch malých kaviarňach, pričom obe majú vcelku obmedzené menu (najmä pre osobu, ktorá veľmi netúži jesť mäso a má laktózovú intoleranciu). pivo ale mali iba v jednej, takže voľba bola rýchla. nuž čo, niečo také nezdravé ako hranolky som tiež už dlho nemala…

blog2

a ešte jedna z milióna fotiek hory osudu. rozlúčková.

najnudnejšie mesto a smer dažďový prales.

s yannickom a novou pasažierkou, taktiež belgičankou, hannah, sme zamierili do turangi, mestečka na južnom okraji jazera taupo. ako odmenu za výkon sme si kúpili dve fľaše vína, zjedli teplú, yannickom uvarenú večeru(prvú v živote vôbec), a ešte sme sa stihli ísť aj namočiť do termálneho prameňa. v rámci šetrenia sme, samozrejme, obišli platený bazén a skončili sme v 3 x 1 m širokej kamennej vani, do ktorej pritekala voda taká horúca, že tam nikto nevydržal dlhšie ako 10 minút. že sme sa kúpali na súkromnom pozemku, kde bol zákaz vstupu, sme tiež zistili až pri odchode.

keďže tessa aj hannah už sa ponáhľali na južný ostrov a yannick sa chcel presunúť bližšie k wellingtonu, nasledujúci deň sme zamierili nadol. cesta v tejto oblasti nesie názov dessert road a jej okolie občas pripomína mesačnú krajinu. poobede sme sa ocitli v meste palmerston north. o ňom sa veľmi trefne vyjadril john cleese (monty python), ktorého komentár je uvedený aj v príručke lonely planet a mne nedá ho nepoužiť: „if you ever do want to kill yourself, but lack the courage, i think a visit to palmerston north will do the trick.“ aj napriek tomuto varovnému signálu sme ja a yannick, po rozlúčke s tessou a hannah, ostali na noc. keďže môj kolega pociťoval neuveriteľnú túžbu zistiť, ako to v tomto atraktívnom meste vyzerá v sobotu v noci, krátko po dvanástej sme sa ocitli v uliciach, kde postávali skupinky miestnych krásavíc a kovbojov. a neskôr potom v bare, kde dvaja šesťdesiatnici veľmi zle hrali veľmi zlé covery, pri čom im zdatne hosťovala rozcítená subtílnejšia mladá speváčka. pivo stálo, klasicky, sedem dolárov (300 ml), jedinou pozitívnou súčasťou návštevy tejto lokality teda ostáva wi-fi sieť na námestí zadarmo.

blog3

v kempe kúsok od centra palmerston north.

hoci si to dnes trochu vyčítam, na druhý deň som stále nebola ochotná vydať sa vlastnou cestou. keďže yannick potreboval zotrvať v blízkosti tohto „turistického raja“ ešte dva dni, hľadali sme ekonomické riešenie ubytovania, ktoré by nezahŕňalo smrť unudením. na mape doc (ministerstva životného prostredia) sme v okolí našli niekoľko kempov a hutov (chatiek), zamierili sme teda mierne na sever. po dvoch hodinách blúdenia sme sa ocitli pri farmárskom plote a zároveň začiatku trasy, na ktorej mala ležať jedna z chatiek, a dokonca mala byť vzdialená menej než dva kilometre. znavený šofér (ktorý v noci vypil viac než len jedno pivo…) nebol hneď zrelý na pochod, tak som našu cestu išla preskúmať sama, kým on spal v aute. už zo začiatku som bola skeptická, lebo hoci lokalita to bola pekná – taký ten zeleno-zelený zvlnený pasienok pod lesom, ktorý prerastal do horského hrebeňa – celá bola posiata voľne sa pasúcimi ovcami, kravami a oddeľujúcimi bránami. toto je inak veľmi typické pre nový zéland: aj keď je prírodná krása prakticky hocikde, kam sa pozriete, a vy z toho máte pocit neskutočnej voľnosti a slobody – všetko je ohradené (a plné dobytka, ehm). nezriedka vedú značkované trasy cez súkromné pozemky, dokonca sa na nich môže nachádzať aj štátom zriadený kemp. a aj na miestach, kde sa snáď musia otáčať i najodvážnejšie muchy a kde okrem poľnej cesty nie je ničové nič, aj tu nájdete množstvo plotov. a niekde uprostred obývaný dom. ja som chodník, ktorý mal viesť k chatke, úspešne stratila po prelezení tretej zábrany, preto som sa rezignovane vrátila na cestu. oblúkom, aby som sa vyhla stádu kráv. yannick ešte stále spal, preto som ostala sedieť s vyloženými nohami a čítala si, nepretržite pozorovaná podozrievavou ovčou matkou. noc sme nakoniec strávili v kempe, ktorý bol pár kilometrov odtiaľ a, ako inak, zadarmo.

blog4

piripiri kemp.

druhý deň už som mala jasný plán – v prvom rade opustiť yannicka, ktorý aj tak plánoval vyzdvihnúť holandskú pasažierku a zažiť dobrodružnú plavbu na kajaku po rieke whanganui, a v druhom dostať sa späť na sever. vcelku rýchlo som sa dostala až za pobrežné, sadmi obklopené mesto napier, a nocovala som v kempe pri jazere tutira. aj teraz predpovedali „thunderstorm“, tentokrát som o tom však netušila. teda až do momentu, kedy začalo hrmieť. žiadna katastrofa sa však nekonala. ak platí, že „hlúpi majú šťastie“, mne už mozgových buniek asi veľa nezostáva… v pláne som mala zostať aspoň dve noci a preskúmať okolie, no hneď prvú noc nadránom začalo pršať, takže som zistila, ako sa môj hypermoderný šestnásťdolárový stan správa v takomto počasí: bojuje, ale iba prvých 5-10 minút (závisí od intenzity dažďa, samozrejme), potom pomaly začína pretekať. ešteže som si už večer predvídavo zabalila všetko do vriec na odpad. po cca hodine a pol dážď ustal, moje veci obišli bez ujmy, tak som sa spolu s nimi presťahovala pod prístrešok nad piknikovým stolom, na ktorom som si ešte chvíľu pospala. stan som nechala stanom, nech sa suší. a po tejto skúsenosti som sa, opäť veľmi racionálne, rozhodla presunúť sa do národného parku te urewera, ktorý je, okrem iného, akýmsi novozélandským dažďovým pralesom.

stromy, kam sa pozrieš.

hoci týmto územím vedie prakticky len jedna neveľmi frekventovaná cesta, ktorá navyše spolovice nie je ani pokrytá asfaltom, k turistickému centru som sa dostala pomerne rýchlo. odviezol ma liam, mladý novozélanďan, ktorého nebavila práca a život vo whangarei, tak predal väčšinu svojich vecí a teraz bez premýšľania cestuje po krajine. aby ste mali predstavu, kde som sa ocitla – budova doc v aniwaniwa a neďaleký motorkemp s malým obchodíkom sú široko-ďaleko jediným civilizačným presahom v tejto oblasti. žiadne mestečká či dediny, bankomaty, benzínové pumpy, len občasný, veľmi slabý, ale poväčšine žiadny telefónny signál. o 3G sieti ste mohli snívať len v naozaj divokých predstavách. keďže som netúžila absolvovať jeden z “great walks” okolo jazera, zabookovala som si dve chatky na jednej z vedľajších trás, ktorá viedla cez najvyšší vrch národného parku. a stretla dvoch mladých pánov, ktorí sa tu úplnou náhodou stretli už druhýkrát počas cestovania po zélande – holanďana rua a čecha zdeňkal. na noc som ostala v kempe, ale všetky veci som pre istotu vopred uskladnila v spoločnej kuchyni. keďže ešte pred spaním sa (aj na môj stan) spustil celkom výdatný lejak, do stanu som ani netrúfala ísť, a uložila som sa pod strechou pred spoločnými priestormi.

blog5

divočina.

druhý deň som všetky pre turistiku nepotrebné veci nechala v návštevníckom centre, dohodla sa s novými kamarátmi na spoločnom piatočnom odchode a vyrazila na miesto, odkiaľ začínal môj chodník. úprimne, keby ma neodviezol jeden starší pár, prešla by som sa asi 18 km a niekoľko hodín. keď ono to na tej mape vyzeralo tak blízko… po chvíli blúdenia a hľadania tej správnej odbočky som konečne začala stúpať, strmým, šmykľavým, zarasteným a hlavne mokrým (pra)lesom. vďaka vlhkosti vzduchu tiež nebolo premočené len moje vonkajšie oblečenie, môj pot zmáčal aj spodné prádlo a ponožky. tie však už čoskoro plávali v topánkových jazierkach – vody na chodníku bolo čoraz viac a neraz som zapadla 30 cm do blata. po troch hodinách som mala všetkého plné zuby a v duchu nadávala na to, že tu jednoducho nevedú smerovníky. lebo na “nenavštevovanej” trase, vedúcej lesom, ktorý vyzerá stále rovnako a teda nie je vidno nič iné, len stromy a paprade a kvapkajúcu vodu… na takejto trase som totiž nemala ani poňatia, v ktorej jej časti sa asi tak nachádzam. oficiálne mala trvať 7 hodín, čo moju frustráciu len umocnilo. áno, a tiež to hrmenie, čo som počula v diaľke… vďakabohu, asi nezapadám do kategórie “priemerný turista”, lebo v chatke som bola už po 4 hodinách a 15 minútach. na najvyššom bode trasy som strávila len cca minútu, lebo všetko, čo som videla, bol všadeprítomný les, mraky a hmla.

blog6

vrchol mt. manuoha.

v chatke pri piecke som zistila, že som si inteligentne zabudla zápalky, vonku navyše začalo opäť pršať, takže moje oblečenie a topánky nemali šancu do rána uschnúť. rezignovane som sa prezliekla, zabalila do spacáku, púšťala si nicka cavea a predstavovala si, že “zajtra len zbehnem dolu, nasadnem na autobus a odveziem sa domov.” asi nemusím dodávať, aký malo takéto konanie dopad na moje slzné kanáliky… zaspala som zavčasu, aby som druhý deň mohla vyraziť čo najskôr a mala tak dostatok času na vysušenie vecí. tie, samozrejme, boli ráno mokré a studené, takisto ako svet, do ktorého som vyliezla. počasie sa postupom času začalo zlepšovať, moja nálada len mierne. nechápte ma zle, te urewera national park je naozaj pekné miesto, ale ja som asi viac fanúšik hôr, štítov, skál a výhľadov – ten les mi jednoducho po desiatich hodinách už liezol na nervy… každopádne, milovníci a objímači stromov by sa tu rozhodne vyšantili. v zátoke sandy bay, v ktorej stála moja nocľaháreň, som však pookriala: svietilo slnko, veci sa pomerne rýchlo sušili, voda v jazere waikareiti bola priezračne čistá, v chatke okrem mňa prespával len jeden nezhovorčivý pár, a navyše som tu našla zápalky. a aj načatú fľašu whisky, ale po ochutnaní som pochopila, prečo ju tam niekto nedopitú nechal… 

blog7

narcis.

opäť taupo a “rotorua smrdí.”

tretí deň výletu som už len zbehla naspäť k návštevníckemu centru, prešla si všetky vodopády v okolí a čakala na zdeňka s ruom. umývala a prezliekala som sa, už tak klasicky, na verejných toaletách, a za všetko to utrpenie som sa obdarovala predraženou, ale vynikajúcou horkou čokoládou. chalani z kempu zavolali, že ešte ostávajú jednu noc, a keďže som vedela, že stopovanie by v tejto oblasti asi na večer veľmi nefungovalo, pobrala som sa za nimi. ako inak, do kempu ma odviezol pracovník centra… stan som už pre istotu ani nestavala, spala som na dlážke v kuchyni. v trojčlennej zostave sme ráno vyrazili na sever, po ceste, ktorá bola omnoho horšia ako šturec, trvala dve hodiny a tiež z veľkej časti postrádala asfalt. prvú hodinu som bola hrdinka, druhú som zvádzala vnútorné boje s vlastným žalúdkom… chalani mierili do taupa, ja som sa plánovala oddeliť a zamieriť do rotorui, kde som chcela prečkať ohlásené daždivé počasie. predpoveď sa však mierne pozmenila, tak som sa ocitla opäť v taupe, druhýkrát som videla bublajúce bahno aj huka falls, potom aj horu osudu a dessert road… ale nejako mi to neprekážalo. dve hodiny som sa váľala v teplom bazéne, pol dňa potom pri modrastom jazere v srdci severného ostrova. (aj som si zaplávala. samozrejme, bolo studené.) neskôr som videla aj krásne skalné pillars of hercules, len tak “voľne pohodené” v lese…

blog8

pillars of hercules.

nakoniec som sa rozlúčila aj so zdeňkom, s ktorým som sa stihla výborne porozprávať o pánovi prsteňov, novom zélande i česko-slovenských spoločensko-sociálnych problémoch, a dostala sa až do ďalšieho jazerného mesta rotorua. v aute, ktoré ma sem doviezlo, padla nahlas veta “rotorua smrdí” a ja som si hneď pomyslela, že posádka nie je touto lokalitou príliš nadšená. pravdou však je, že rotorua naozaj smrdí, ale až tak úplne za to nemôže – priamo uprostred mesta sa totiž nachádza množstvo horúcich prameňov, bahenných jazierok, a tým pádom aj veľa sírového zápachu. na druhej strane, takéto špinavé mesto som ešte na novom zélande nevidela… okrem jednej poldňovej prechádzky som tu však veľa aktivity nevyvinula, ale úprimne, ani ma tu nič veľmi nezaujalo a dobre mi padlo nerobiť nič, nikam sa nepresúvať a nič neniesť na chrbte. v moteli, veľmi lacnom, čistom a hlavne s wi-fi zadarmo (rock solid backpackers, ak sem niekto zavítate!) som strávila tri noci a odhadom 1,5 dňa som preskypovala. vlastne, ešte stále sedím pri recepcii a dopisujem blog, ako som sľúbila…:)

ale už idem.

potom prídem.

a niečo vám opäť napíšem.

 

mávajte sa.

Clipboard01

 a pokračovanie mojej púte. áno, cestujem vskutku uvážene a logicky.

Clipboard02

a môj trojdňový výlet v národnom parku te urewera.

 

  • iso

    nechcem byť hrubý, ale váš plán trasy vyzerá ako obrovský penis veľkosti nového zelandu:D

    • beruska

      :D keby som nepoznala gabušu, tak vieš, čo ti na to poviem…:D

  • Ivan

    ano, Rotorua smrdi, ako zaprdok :D mimochodom, cakal som, ze navstivis aj Matamata a uzries Hobbiton. A este ti zo severneho ostrova odporucim Mt. Taranaki a samozrejme Forgotten World Highway, cesta ktora sa taha 150 kilometrov a nic, fakt tam nic nie je, iba teda krajina a priroda ;)

    • beruska

      ivanko, ale však ja som ešte neskončila…:P samozrejme, že chcem vidieť hobbiton. vyšplhať sa na taranaki (ako aj na ruapehu) je tiež v pláne. aj forgotten world highway.;) ale najbližšie idem hájiť farby krajiny a 13. počas premiéry chcem byť vo wellingtone. už len pre ten pocit.:)