hang on travelling woman, don’t sacrifice your plan. cause it will come back to you…

/bat for lashes – travelling woman/

po veeeeeeeeeeeeeeeeeeeeľmi dlhej odmlke opäť. ospravedlňujem sa, ale čas mi tu letí nenormálne rýchlo. okrem toho tiež občas nemám čas alebo som jednoducho lenivá písať, keď to mám povedať tak otvorene. (hanba mi.)

…tak teda pokračujem tam, kde som naposledy skončila – takmer odfúknutá v dedinke st. arnaud pri nelson lakes.

“i’m the oncoming storm, the bringer of darkness, and you… are basically just a rabbit, aren’t you?”

daná oblasť v danom čase vyzerala kadejako, len nie prívetivo, a tých desať minút, ktoré som strávila stopovaním, kým mi zastavilo prvé auto idúce mojím smerom, bolo naozaj viac než dosť. (ja viem, papľuha, ešte sa aj sťažujem…) mojou snahou bolo dostať sa do mesta/ečka westport na západnom pobreží, v čom mi boli nápomocní milí novozélandskí manželia, ktorí sa v rámci dovolenky chystali stráviť pár nocí v turistickej chatke, a neskôr aj šofér kamiónu s dvomi návesmi (či ako tomu nadávame). tento sympatický ujo mi zastavil aj napriek tomu, že to má zakázané, ale vraj sa nemohol pozerať, ako tam pri ceste moknem. na moje šťastie – mieril priamo do westportu. počasie sa smerom na západ zhoršovalo, vďaka vysielačke v kamióne som počula najnovšie správy o tom, ktoré cesty už uzatvorili, kde všade sú na ceste popadané stromy a konáre, a vďaka telefonátu od vodičovej manželky som už vopred vedela, že westport je bez elektriny, cesta odtiaľ je uzatvorená a lietajú tam ploty a strechy. keď sme sa vďaka popadaným stromom ocitli v kolóne pred vjazdom do mesta a vietor dokázal mávať aj s kabínou plne naloženého kamiónu… nuž, tuším mi aj cvrklo.

vo westporte ma ujo vysadil pred prvým backpackers hostelom, na ktorý sme natrafili, a potom už uháňal domov zachraňovať majetok a manželku. ja, mierne vyklepaná, som mala, zas a znova, veľké šťastie. nielen, že pre mňa mali miesto a ešte aj (na hostelové pomery) krásnu kuchyňu, ale vlastníkmi boli tiež dvaja cca 35-roční adrenalínoví šialenci a cestovatelia, ktorým nerobilo problém zdieľať skúsenosti, vtipné historky a tiež pivo na veľký piatok, lebo v tento deň sa alkohol na novom zélande nepredáva. a to tu ani nie sú tak kresťansky založení. keďže počasie malo byť ešte pár dní na… milú jarmilu, ostala som tu tri noci, pričom tú poslednú som mala zdarma, lebo som v jedno ráno ochotne pomohla prezliecť cca 4 postele a pozametať. čarovný bol pre mňa najmä prvý večer, keď ešte stále nefungovala elektrina (a tým pádom ani internet) a v hosteli bolo asi 35 ľudí: nikto nečumel do počítača či tabletu, ľudia sa socializovali, hrali scrabble či karty, všade boli sviečky, v piecke horel oheň… búrky a smršte by sa mohli vyskytovať častejšie. alebo by sme si ich my mali lepšie pamätať.

westport

niekto mal isto radosť…

z westportu som sa autobusom vydala do mal(ebn)ej dedinky punakaiki, ktorá je na mape len vďaka tomu, že sa v tejto lokalite nachádzajú tzv. pancake rocks. hostel som si inteligentne vopred nezabookovala, stanovať sa vďaka totálne rozmočenej/zaplavenej pôde nedalo, a tak som sa po polhodine ocitla v malej predraženej chatke v kempe, nakopávajúc samu seba do zadnice. lenže… počas návštevy pancake rocks (kde som úplnou náhodou ocitla v najlepšom možnom čase – čase prílivu) som stretla nemku lenu, ktorá smerovala do jedného z dvoch hostelov v punakaiki. po pár minútach, keď sme sa obe rozhovorili o tom, že čo, ako, kde a tak podobne, som jej vysvetlila moju situáciu a ona sa, bez akýchkoľvek okolkov, rozhodla pridať ku mne a teda aj pomôcť s platením. navyše, z ničoho nič som mala milú, zhovorčivú a zaujímavú spoločnosť. stále sa tu presviedčam, že nedávať sa do reči s neznámymi (prípadne nezdieľať s nimi nocľažňu, jedlo, či myšlienky) nie je vždy tá najlepšia možnosť.

s lenou sme preskúmali dočasne uzatvorený chodník vedúci lokálnou džungľou, uvarili si večeru, vyšli si na zázvorové pivo a horúcu čokoládu do jedinej krčmy v okruhu 20 kilometrov a stihli si vymeniť zopár stovák/tisícok slov. tiež sme stretli brita alana, ktorého som ja spoznala v hosteli vo westporte a ešte neskôr stretla aj v dedine franz josef glacier (plus raz mi zamával z autobusu, ktorý ma míňal, keď som stopovala). 24 hodín je možno v rámci vesmírneho časopriestoru veľmi málo, ale z hľadiska ľudského života je to viac než dosť času na (čiastočné) preskúmanie a spoznanie inej ľudskej duše. ak teda chceme. a občas sa tento čas naozaj oplatí “obetovať”.

pancakes

pancake rocks.

dvakrát je vždy viac. a niekedy aj lepšie.

po rozlúčke s lenou som opäť stopovala a tentokrát ma “vyzdvihla” štvorčlenná rodinka zo severného ostrova: otec, mama a dve dcérky (5 a 9 rokov). ako správni turisti sme zastavovali a fotili, ja som odpovedala na zvedavé otázky deväťročnej novozélanďanky (kde je tá slovakia? a máte tam aj plavárne?) a darom dostala dva obrázky od malej päťročnej (budúcej) módnej návrhárky. vysadili ma za mestom greymouth, odkiaľ ma do hokitiky v karavane odviezol indický pár. toto “mesto” je známe najmä tým, že v jeho okolí sa nachádza veľa nálezísk jade-u, alebo teda aj greenstone-u, čo je posvätný kameň maorov a ja stále neviem, aký je medzi týmito dvomi rozdiel. každopádne, všetci si sem chodia vykresať prívesok alebo hocčo, čo je ale podľa mňa nesprávne, lebo greenstone musí človek dostať darom, aby jeho ochranná sila fungovala. koniec koncov mi to však bolo úplne jedno, lebo ja už svoj (podľa všetkého pravý) greenstone hrdo nosím takmer rok. a, súdiac podľa pulzu v mojich žilách, ešte stále funguje.:)

hokitiku som prezrela len tak zbežne (moc tam toho na pozeranie ani nebolo), a po návšteve obchodu a kaviarne som sa opäť pobrala k ceste. stopovanie z hokitiky vôbec nebolo jednoduché, fúkalo, nikto nezastavoval a ja som už-už začínala byť naozaj mrzutá, keď tu zrazu kúsok odo mňa zastavilo veľmi podobné auto, aké zastavilo za dedinou punakaiki. po pár sekundách som prekvapene zistila, že je to úplne na chlp rovnaké auto s úplne totožným osadenstvom. takže – viac zvedavých detských otázok, smiechu a hlavne bezpečná preprava až do kempu pri jazere mapourika.

západné pobrežie je úplne neuveriteľné v tom, ako rýchlo sa tu mení scenéria. ráno som začala stopovať pri rozbitom, divokom skalnatom pobreží a sťaby dažďovom pralese, podvečer som už bola pri horách so strmými svahmi, skrývajúcimi ľadovce, studené jazerá a hlboko zarezané doliny. a to je vzdialenosť medzi punakaiki a jazerom mapourika menej než 150 kilometrov… okrem toho je západné pobrežie tiež celoročne zelené, a to najmä vďaka frekvencii a množstvu zrážok.

mapou

zrkadlo – ranné jazero mapourika.

v kempe som sa presvedčila, že môj stan je naozaj nepremokavý, že ešte stále viem založiť oheň, aj keď je všade len mokré drevo ,a že vačice sú malé mrchy. jedna (alebo jeden – vačic? vačičiak?) sa snažila ukradnúť mi jedlo zo stanu a, hoci na seba nie som pyšná, musela som po nej šmariť konár, lebo na rozumné dohovorenie, vyhrážky či nadávky naozaj nedbala. dostať sa do turisticky atraktívnej dediny franz josef glacier nasledujúce ráno nebol až taký problém, vzhľadom na to, že som sa nachádzala asi 15 kilometrov odtiaľ. našla som tu veľmi útulný hostel, v ktorom každý večer podávali zeleninovú polievku a ešte tam bola aj wifi zadarmo. už si presne nepamätám, koľko nocí som tu pobudla (asi tri, alebo tiež “mala by som blogy písať častejšie”), ale nachodila som tu v okolí zopár kilometrov. však fotky ste videli hádam všetci. ľadovec franz josef sa väčšinu času skrýval, vodopády v jeho okolí až tak veľmi nie, časom vykukli aj končiare… škoda len, že kvôli vyššie spomínanej búrke, ktorá sa prehnala západným pobrežím, bolo množstvo chodníkov zatvorených, najmä tých vyhliadkových a náročnejších.

z franz josef glacier som sa pobrala zase južnejšie, nocovať som plánovala pri jazere paringa, ktoré leží asi 30 km od dediny haast, čo je posledná “väčšia” civilizácia pri ceste na západnom pobreží. zastavila som sa, samozrejme, aj pri druhom ľadovci – fox glacier. celú trasu, prechádzku po doline a pohľad na padajúce a hučiace kusy ľadu a.k.a. globálne otepľovanie v priamom prenose som absolvovala v dodávke a neskôr spoločnosti milého páru z christchurch. do kempu pri jazere paringa som sa dostala úplne bez problémov, odviezli ma dcéra s mamou na výlete. môj tri-štyri noci dozadu zmoknutý stan som postavila, nech sa suší, kým som si ja užívala scenériu. to všetko presne do momentu, keď začalo – tramtararaaaaa – opäť pršať. nuž, aspoň, že sa to tam zelení…

franz

ľadovec franz josef z diaľky.

fox

ľadovec fox.

no. a tak. nateraz vám hádam stačí, zajtra sa pokúsim pridať ďalší blog. o ceste na “východ”, o tom, ako som sa zamilovala do mt. cook village, o miriam, strácaní sa, tuleňoch… atakďalej.