got to listen to the vision, some may say a dream, words for the unseen.

/bat for lashes – travelling woman./

opäť na cestách. časť prvá.

see the idiot walk… and travel.

u jamieho a gemmy v aucklande som strávila len pár dní plných ničnerobenia, plánovania, pozerania top gearu a nakupovania v rámci outdoorových výpredajov. mojou prvou zastávkou po ceste na juh boli waitomo caves, jaskyne plné romanticky svetielkujúcich červov. hneď z úvodu som sa stihla samu seba pozabávať: s ohľadom na frekventovanosť spojov verejnej dopravy v aucklande som vstávala pred šiestou, aby som stihla lokálny vlak a dopravila sa do centra pred pol ôsmou, kedy odchádzal môj autobus. cestou na stanicu (cca 2 km a 25 minút) mi však vypadla z vrecka peňaženka, čo som, samozrejme, zistila až na peróne, kde okrem mňa nebolo ani nohy. tak som nechala batožinu batožinou a rozbehla sa späť po vlastných stopách. peňaženku som víťazoslávne našla v momente, kedy môj vlak opúšťal stanicu, pričom ďalší išiel o hodinu a o autobusových spojoch som mohla len snívať. tak som rýchlo googlila taxík, ktorý bol síce predražený a stihla som to s ním len o hubu – ale stihla. navyše ho šoféroval milý pán ind, ktorý o slovensku, ako inak, v živote nepočul.

jesen

že vraj jeseň… to určite.

vo waitomo caves som strávila takmer tri (prevažne) slnečné dni, netušiac, že budú na dlhú dobu poslednými. stihla som sa opaľovať, vylúštiť asi polovicu v hosteli nájdenej knihy s českými krížovkami, absolvovať dlhú prechádzku po okolitej krajine a tzv. black rafting, t.j. dobrodružný presun zaplavenými jaskynnými chodbičkami. s gumovým kolesom pod zadkom sme v cca desaťčlennej skupine “pádlovali” podzemnou riekou, skákali do jazierok pod (z môjho pohľadu) malými vodopádmi, so zhasnutými čelovkami obdivovali “hviezdnu” oblohu tvorenú glow worms, svetielkujúci červíkmi… a počúvali výklad nášho sprievodcu o tom, ako sa z nich po vykuklení stane hmyz, ktorého telo tvoria z viac ako 50% pohlavné orgány a jeho jediným životným cieľom i úspechom je, po a) v prípade samičky: počať, naklásť vajíčka a nechať sa zožrať príbuznými; po b) v prípade samčeka: usúložiť sa k smrti. ale pohľad na tento čudný živočíšny druh stál naozaj za to. (fotky z praktických a ekonomických príčin nemám, prezerajte google.;))

vo waitomo caves som sa vrátila k môjmu obľúbenému stopovaniu, spočiatku aj veľmi úspešnému – zastavilo mi hneď prvé auto, v ktorom ma trojica fínskych turistov odviezla späť k hlavnej ceste. tu ma vyzdvihol britský cestovateľ a pouličný muzikant (liam? noel? alebo adam?) v campervane, s ktorým som, vďaka vlastnej nepozornosti a hlúposti, cestovala len chvíľu. veľmi odhodlane som sa totiž nechala vysadiť na prvej odbočke smerom na new plymouth, hoci som sa do tohto regiónu plánovala dostať po tzv. forgotten highway, ceste krížom cez takmer neobývanú a “nedotknutú” oblasť. lenže tá začínala o niekoľko desiatok kilometrov ďalej úplne inou odbočkou, takže ja som vlastne stopovala na “zlej” ceste. na to som prišla až v momente, keď som z auta vodiča gsangha (fiji) uvidela oceán, ktorý som pri prejazde vnútrozemím, logicky, vidieť nemala. nuž, truhlík na cestách… gsangh ma vysadil pár desiatok kilometrov od new plymouth, odkiaľ som zamierila do stratfordu, kde sa nachádzal druhý koniec spomínanej highway. veď keď to nešlo jedným smerom, tak vyskúšam, či to pôjde opačným… hoci táto cesta v poobedných hodinách nie je práve najrušnejšia, dostala som sa takmer do polovice, aj vďaka predvídavému šoférovi, čo ma pre istotu vysadil pri kempe, ktorý stál len desať dolárov a disponoval plne vybavenou kuchyňou, sprchami, chatkami a príliš priateľskými mačkami. jeho majiteľ v súčasnosti (a pevne dúfam, že úspešne) bojuje s rakovinou a kemp, resp. vyberanie peňazí, má na starosti najbližšia susedka. napriek takýmto nepríjemnostiam tam počas môjho pobytu bolo všetko čisté a upravené, a návštevníci naozaj nechávali príslušnú sumu v krabičke pred zatvorenou kanceláriou. nikto nič neukradol ani nerozbil. taký lepší svet…

kemp

ráno v kempe.

skrývajúca sa hora a plavba na juh.

v kempe som stretla nicka, osamelého pútnika, asi tak štyridsiatnika, ktorý celý apríl (a podľa rozprávania asi aj väčšinu života) trávil pobývaním/presúvaním sa kade-tade po regióne taranaki a živil sa, kde sa dalo, prevažne ako lesník. keďže počasie bolo, aké bolo, a on druhý deň kvôli povinnostiam plánoval navštíviť mesto new plymouth, tak sa spýtal, či sa nechcem pridať. ak si teraz ťukáte na čelo a hovoríte si, že príliš riskujem, keď sa takto pridávam k rôznym podivínom – nuž, možno máte pravdu. ale niektorí čudáci sú veľmi milí a úslužní, od jedenástich rokov surfujú, v aute majú naladené alternatívne študentské rádio a používajú kazety (!!!) s audioslave či nirvanou, a dá sa s nimi rozprávať aj niekoľko hodín. dokonca vám pomôžu nájsť stratený prívesok pre šťasie a pre istotu sa ho ani nedotknú, aby to náhodou neporušili… presne s takýmto čudákom, ktorý miluje túto oblasť nového zélandu, som navštívila múzeum puke ariki, park pukekura, aj rocky point či graveyard, lokality priťahujúce surferov. po prvýkrát, a zároveň aj naposledy, som tiež uvidela vrchol mt. taranaki. po nočnej hrozbe v podobe búrky, ktorá si to nakoniec rozmyslela, ma nick druhý deň doobeda ešte zaviezol aj do turistického centra north egmont a, ako to tu asi je zvykom, nechal mi na seba telefónne číslo. keby náhodou.

taranaki

já se vrátím. a se mnou přijde… no, nie zákon. asi si ale donesiem foťák a čokoládu, alebo čo.

hoci mojím plánom bolo vyliezť na vrchol mt. taranaki/mt. egmont (maorské/anglické meno, keby ste v tom mali náhodou chaos) a nepoložiť nohu na najvyšší bod, aby som neurazila silného bojovníka, počasie mi naozaj neprialo. rozhodla som sa preto len pre krátky, asi štvorhodinový okruh so záverom v nocľažnej chatke. tá bola určená pre cca 30 ľudí, no ja som v nej bola sama, čo bola vcelku zábava, najmä s ohľadom na dve nočné búrky. musím však povedať, že po sopečnej oblasti tongariro je región taranaki asi najkrajšou časťou severného ostrova: výrazne zelené rovinaté územie s divokým pobrežím, uprostred ktorého stojí masívna hora. aspoň tak hovoria legendy, lebo mne sa takýto pohľad nenaskytol… z new plymouth, kam ma doviezli dvaja čulí sedemdesiatnici, ktorí milujú geocaching a kedysi nocovali pod vrcholom mt. cook, som sa, pre zmenu opäť autobusom, odviezla do wellingtonu. tam som len prenocovala vo veľmi multikultúrnom hosteli a ráno o ôsmej som už stála na vrchnej palube trajektu, smer južný ostrov.

plavba medzi severným a južným ostrovom trvala asi tri a pol hodiny, bola pomerne jednotvárna a vďaka veternému, miestami aj daždivému počasiu o niečo menej atraktívna – bola totiž naozaj zima. niektorí ľudia, pobehujúci hore-dolu s papierovými vreckami pri ústach, na tom asi ale boli horšie ako ja. v bare/kaviarni/miestnosti určenej na sedenie pri hornej palube sedel oproti mne jay, veľmi zvláštny chlapík, s ktorým som sa, ako inak, pustila do reči. po dlhom rozhovore, ktorý som ja prerušovala odbiehaním s foťákom a on odbiehaním s cigaretou, som sa po doplavení do pictonu ocitla v jeho aute a na ceste do blenheimu, kde som ale vôbec nemala namierené. a ešte sme stihli navštíviť aj jeho priateľov, milý pár žijúci na kopci uprosted ničoho, ale za to s parádnym výhľadom. moje plány však v konečnom dôsledku ostali takmer neporušené, jay si totiž išiel len vyzdvihnúť nejaké veci a potom smeroval do nelsonu, kde som sa v ten deň plánovala dostať.

ostrovceky

takmer v pictone.

prší, prší, len sa leje. držme si stany, nech nám ich neodveje.

z mesta nelson som veľa nevidela, plánujem sa tam totiž vrátiť. preskakujem teraz niektoré lokality a snažím sa obcestovať v prvom rade hory, kým ešte nie sú všetky trasy úplne zasnežené (čo je už v čase písania tohto blogu trochu neskoro…). jay a ja sme nocovali v tom istom hosteli/moteli, on v samostatnej izbe, ja v dorm room plnej nemcov. on mal druhý deň veľa plánov, ktoré sa priebežne vyskytovali a zase rušili, ale tak – mňa sa to nijak netýkalo. teda, vlastne týkalo, lebo z: “odveziem ťa niekam, kde sa ti bude dobre stopovať,” bol nakoniec odvoz až do dedinky st. arnaud v národnom parku nelson lakes, telefónny kontakt a prísľub pomoci pri hľadaní práce vo vinici. asi mám šťastie na čudákov… v návštevníckom centre som strávila dobré dve hodiny skúmaním máp, predpovede počasia a rozhovorom s neskutočne milou pani pracovníčkou, ktorá mi dala veľa odporúčaní o novozélandských horách všeobecne a zapísala si moje meno a mail pre prípad, že budem mať záujem o dobrovoľnícku týždennú službu v angelus hut. to by znamenalo 7-8 dní vo výške 1900 m.n.m., minimum práce a príspevok na jedlo. prípadnou ponukou určite nepohrdnem.

po dlhom zvažovaní pre a proti som sa nakoniec rozhodla pre niekoľko trás a zakúpenie, pre istotu, dvoch nocľažných lístkov. tak tu totiž väčšina tzv. backcountry huts funguje – vopred si kúpite lístky a potom ich len nechávate v chatkách, pričom niektoré stoja 5, niektoré 15 dolárov. a potom sú ešte tie, v ktorých je “stála služba”, ako spomínaná angelus hut, tie sú väčšinou lepšie vybavené a drahšie. vo všetkých je však zdroj vody, piecka/kachle, a postele s matracmi. prekvapivo, i keď v rámci nového zélandu vlastne neprekvapivo, tento “honest” systém funguje. niekedy naozaj rozmýšľam, prečo tu niektoré veci jednoducho idú a u nás len veľmi, veľmi ťažko … jednu noc som strávila ešte v kempe v blízkosti centra, kde som stretla veľmi príjemnú americkú rodinu a naučila sa hrať kartovú hru, ktorej názov si už nepamätám. ráno som väčšinu vecí nechala v úschovni a vybrala som sa okolo jazera rotoiti po ľavej strane. všetko bolo mokré, lebo v noci opäť pršalo (prvá veta, druhý odsek), a po kopcoch sa váľali kúdoly hmly. z môjho plánu obísť jednu stranu jazera, pokračovať dolinou a hopeless track-om do hopeless hut (ach, to je také moje), sa uskutočnila len prvá časť. na výber som mala tri možnosti – buď budem v nepriaznivom počasí pokračovať a nič neuvidím, alebo budem pokračovať len pár kilometrov a dôjdem aspoň k mostu cez rieku vtekajúcu do jazera a po druhom brehu sa vrátim späť do coldwater hut, alebo si to k nej namierim najkratšou trasou, na ktorej ale absentuje akýkoľvek ľudskou rukou vytvorený prechod cez rieku. keďže som hrdinka a občas mi to tiež nemyslí, dvakrát môžete hádať, ktorú možnosť som si vybrala. v chatke však boli k dispozícii kozub a kopa dreva, takže som mohla celé populudnie pyromansky stráviť sušením oblečenia, ktoré vyvrcholilo tým, že mi obhoreli topánky.

pritazlivo

takéto prívetivé počasie…

podvečer sa ku mne pridali dvaja rybári, obaja pôvodom američania a pôvodne právnici. jeden sa preťahoval do austrálie, druhý sa stal pre zmenu učiteľom, no obaja si tak dvakrát do roka spravia výlet na nový zéland, kde sa helikoptérou presúvajú po rôznych rybárskych lokalitách. boli veľmi milí a zhovorčiví, oheň udržiavať nevedeli, a len som sa usmievala, keď mi vysvetľovali, aké mizerné sú platy učiteľov v usa. druhý deň sme sa všetci zobudili do nečakane prívetivého rána. po kolegov prišiel čln, ja som sa vydala okolo jazera po opačnom brehu ako v predchádzajúci deň, a keďže počasie ešte vždy vyzeralo sľubne, “vybehla” som si na kopec do bushline hut. to som pôvodne plánovala ostať na noc, no boli len dve hodiny poobede, trasa späť do centra trvala menej ako tri hodiny a druhý deň malo byť zase škaredo, dokonca boli aj výstrahy pred silným vetrom a dažďom. na moje veľké šťastie som sa teda rozhodla pokračovať, preliezť cez vrchol mt. robert a stráviť noc v kempe. slnečné pasáže sa striedali s hmlou, pri schádzaní som aj trochu zmokla a do úschovne v návštevníckom centre som prišla presne päť minút po jej zatvorení. žily by mi to netrhalo, keby medzi odloženými vecami nebol aj môj stan. nuž… tak teda som sa vybrala do kempu asi 300 metrov odtiaľ, počkala si na pani správkyňu a vysvetlila jej svoju situáciu. keďže st. arnaud je malá dedinka, čiže je to všade blízko, a hlavne tu žijú dobrí ľudia (zase raz…), jeden z pracovníkov centra nemal žiadny problém vrátiť sa späť do práce a odovzdať mi uschovanú batožinu. (!!!)

chatka

bushline hut.

keďže už začínalo pofukovať a v noci malo pršať, stan som sa snažila postaviť v čo najskrytejšom kúte kempu. (aj napriek faktu, že tentokrát je naozaj nepremokavý.) tento počin bol jedným z tých rozumných: síce nepršalo, ale aj tak som spala len tri hodiny – tie zvyšné som strávila podopieraním stanových tyčiek a počúvaním zúrivých náporov vetra. správkyňa kempu mi ráno povedala, že takýto vietor ešte pri jazere nezažila, a že hoci mi stopovanie v tomto počasí nezávidí, bude pre mňa bezpečnejšie dostať sa niekam pod strechu. a veru aj bolo.

ale o tom zase neskôr, lebo už je toho aj tak dosť. nech po dočítaní nehľadíte ako žaba z kyšky, ako by moja mama povedala.

alebo aj tvoja.