follow your heart. your hollow heart, you know…


/foals – black gold/

 

/no dobre, tak to nebol týždeň, ale viacero týždňov. ale ak vás to poteší, počas nich som stihla akurát tak pracovať, variť a prvýkrát si pozrieť moulin rouge. za pár dní sa však vydám späť na cesty, takže zase môžete očakávať veľa fotiek a pravdepodobne aj zaujímavejších blogov. ale to iba občas, lebo väčšinu času zase nebudem mať internet. :)/

z wellingtonu som sa (inou cestou, samozrejme) pobrala naspäť na sever, pomaly som mierila do aucklandu stráviť vianoce v spoločnosti dvoch v minulom blogu spomínaných britov. a ako som sa neskôr dozvedela, aj jedného francúza, jeana. okrem iného som bola pozvaná zúčastniť sa vianočného obeda u otca jamieho, môjho  najlepšieho ex-spolubývajúceho. púť z centra mesta som po dlhej dobe započala ako väčšina ľudí – odviezla som sa vlakom. konkrétne do mestečka na západnom pobreží, ktorého názov si absolútne nepamätám. na čo však určite nezabudnem je spôsob, ako som sa odtiaľ dostala do kempu: ešte som len vystúpila z vlaku a kráčala na koniec domovej zástavby, aby som teda nestopovala uprostred ulice, keď som zahliadla auto parkujúce asi 200 metrov predo mnou. nijakú zvláštnu pozornosť som tomuto faktu nevenovala, predsa len, nachádzala som sa uprostred obývanej zóny. ako som ale prechádzala okolo, z okienka sa na mňa usmievala asi 80-ročná pani a jej syn, cca päťdesiatnik. vraj vidia, že plánujem stopovať, kam mám namierené a že oni ma tam odvezú. ani som nestihla odpovedať a už som mala ruksak naložený v aute. asi o hodinu už som v kempe stavala stan. nový zéland, čo vám budem…

ruaoehu

mt. ruapehu. zas a znova.

vianoce v lete a luxusný život.

z kempu som si odkráčala pár kilometrov späť na hlavnú cestu, kde som si ešte ani nestihla zložiť veci a už mi zastavila dodávka, mimo šoférky, holanďanky mieke, úplne prázdna. mieke sa presúvala do aucklandu k tete a keďže nemala naplánovanú presnú trasu, ochotne súhlasila, že ma odvezie do kempu v národnom parku tongariro, kde som mierila po tretíkrát. (a ešte tam dúfam pôjdem vyliezť na mt. ruapehu) okrem odvozu som tak mala možnosť absolvovať veľmi otvorený rozhovor o cestovaní, náboženstve či ľudských právach, a stráviť pár hodín v príjemnej spoločnosti.

počas dvoch dní strávených stanovaním v tieni mt. ruapehu som obzrela ďalšie vodopády, urobila si výlet po totálne rozbahnenom chodníku a vysušila nájdené (a podľa môjho pulzu usudzujem, že jedlé) hríby. hoci nepršalo, počasie mi bohvieako neprialo, takže som po druhej noci radšej ledabolo zbalila svoj stan za 16 dolárov a pobrala sa opäť vytŕčať palec na pravej ruke. keď hovorím „ledabolo zbalila stan“, tak mám na mysli „narvala všetci jeho časti do igelitového vreca a plánovala zahodiť“. moji najbližší sa totiž rozhodli obdarovať ma na vianoce aj krížom cez oceán a v rámci zachovania pragmatickosti ich spoločný dar virtuálne pricestoval v podobe finančného obnosu na môj bankový účet: nech si teda kúpim poriadny (alebo aspoň lepší) stan a obzriem hobitín… stan som kúpila, ale ešte netestovala, do hobitína zamierim v dohľadnej dobe. so svojím šestnásťdolárovým domovom som sa však pekne rozlúčila, koniec koncov, vydržal omnoho viac, ako som očakávala. pravdepodobne aj viac, ako očakávali číňania, ktorí ho ušili. ako bola jeho životná cesta nakoniec ukončená však netuším, lebo záverečný akt odovzdania stanu do odpadového neba za mňa vykonal istý pán šofér. ten mi okrem pomoci v tejto záležitosti a odvozu tiež poradil, že: „ak sú toto tvoje prvé vianoce na južnej pologuli, mala by si celý deň popíjať šampanské, jesť jahody a kúpať sa nahá v oceáne…“  ľudia naozaj vedia, ako si užiť sviatky uprostred leta.

moustache

ja, alex a hal vs. falošná mustáž. vrchol kreativity.

do aucklandu som sa dostala s pomocou viacerých šoférov (ujo s nabúraným autom na ťahači bol top) a jedného vlaku. mojich britských kamarátov som našla v dome v zástavbe, ktorá je určená „staršej“ generácii, teda je pokojná a zahŕňa tenisový kurt či menší plavecký bazén. ešte som ani nestihla zložiť svojich pár slivák a už mi bolo oznámené, že večer ideme do kina. na hobita, ako inak. (recenziu písať nebudem, úplne stačí, ak poviem, že to zachránil drak. keď začal rozprávať.) jean  pricestoval pár dní po mne a naše dni plynuli viac-menej pokojne. alex a hal chodili cez týždeň (a občas aj cez víkend) na pol dňa do práce, rúbať stromy, ja a jean sme upratovali, varili, prali, využívali bazén a internet, behali…  poobede a večer sa pozerávali filmy (kto nevidel – bronson. lebo tom hardy a „fuck off!“), vysedávalo na terase, počúvala sa hudba. niekedy sme sa išli spoločensky vyžiť, čomu predchádzalo hranie „drinking games“. ak som sa na novom zélande naučila niečo o britoch, tak je to fakt, že hry, ktorých cieľom je alkoholicky zdevastovať všetkých zúčastnených, sú medzi nimi extrémne populárne – praktizuje sa všetko, od beer pongu po kartové zábavky s pravidlami typu „keď pijem ja, piješ aj ty“. ale hlavné bolo, že som po nejakej dobe spala v posteli a v kuchyni som sa nemusela tlačiť s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi. (nič proti ľuďom, ale občas ma serú. prepytujem.)

vianoce boli pre mňa úplne nevianočné. akurát na štedrý večer po polnoci, kým vy ste mali ešte deň pred, ma chytil sentiment. ten pretrval až do rána, kým som začala piecť a stavať stromček z pivových fliaš, lebo aspoň nejakým spôsobom som si musela tie sviatky vyrobiť. od spolubývajúcich som si (najmä za to pečenie)vyslúžila nejedno pochvalné slovo a veľa uznanlivých pohľadov. večer sme išli na „pivo“ a, keďže tento deň je na zélande normálny pracovný, bary a krčmy boli plné zábavy chtivých ľudí. žiadne spoločné večere, vôňa ihličia a sneh za oknom. (aj keď už ani neviem, kedy naposledy som na vianoce videla za oknom kopy snehu.) polovicu christmas day a.k.a. 1. sviatku vianočného, som strávila v spoločnosti jamieho a jeho rodiny, pretože som bola pozvaná na obed, ktorý pozostával zo švédskych stolov/barbecue. jamieho otec sa však naozaj snažil a za cca päť druhov (nemajonézových) šalátov mu dávam 12 hviezdičiek z 10. na večeru sme s chalanmi dojedali zvyšky a otvárali sme papierové christmas crackers – veľké salónky s básničkou/vtipom/hádankou a nejakou malou plastovou neužitočnou vecou vo vnútri. každú salónku otvárajú dvaja: potiahnu za opačné konce a komu ostane stred, ten dostáva obsah. boxing day, čiže 2. sviatok vianočný, bol opäť lenivý, iba ja som si na raňajky privstala a spravila palacinky, ktoré sme jedli s jahodami a čokoládou a zapíjali šampanským. večer sme spoločne pozerali vianočný špeciál doctora who, ktorý však jean ako úplný neznalec  doctora nepochopil a preto väčšinu radšej prespal.

vianocne

druhosviatkovianočné raňajky. palacinky, čokoláda, jahody, šampanské. chalani ma takmer na rukách nosili.:)

osláv šťastný a nový, a potom hybaj do roboty.

nový rok sme oslávili vcelku veľkolepo – vybrali sme sa do centra, pozrieť si ohňostroj zo sky tower. tomu, samozrejme, predchádzalo hranie tzv. ring of fire a vypitie šampanského po ceste na autobusovú zastávku, lebo niektorým ľuďom až dodatočne napadlo, že nás s fľašou asi do podniku nepustia. ani keď máme so sebou francúza. bar, v ktorom sme trávili čakanie na polnoc, bol preplnený a predražený, ale pohľad na ohňostroj stál za to:

ohnostroj

nekvalitná fotka, v skutočnosti to bolo krajšie. aj keď ja si na ohňostroje moc nepotrpím.

novyrok

a polnočná sebranka: hore (zľava) alex a hal, dole (zľava) jean, maggie a ja. na tejto fotke môžete okrem internacionálneho priateľstva vypozorovať aj rôzne hladiny alkoholu v krvi.

po novom roku sme stihli zorganizovať ešte jedno barbecue, ja som bola čašníčkou na svadbe svojej predchádzajúcej šéfky (14 hodín takmer bez prestávky ehm, ehm…) a odpracovať ešte jeden deň v kaviarni. svadba bola vcelku pekná, (prevažne) čínsko-(občas aj) anglická (jazykovo), inak sa niesla vo viac-menej “americkom” duchu. ale úprimne, ani neviem, lebo väčšinu času som nerozumela. jean sa týždeň po novom roku vydal do taurangy v bay of plenty, čo je nr. 1 región v rámci pestovania kiwi, kde mal zabezpečenú prácu v jednom sade. ja som sa po hľadaní a písaní mailov nakoniec rozhodla pripojiť k alexovi, ktorý plánoval nasledovať jeanove kroky do tejto oblasti. hal pôvodne plánoval ostať v aucklande, ale to mu nakoniec nevyšlo, a tak sme sa opäť všetci štyria stretli v hosteli pri mount maunganui. začali sme hľadať prácu a…

ale o tom nabudúce. a tentokrát skôr, ako o niekoľko týždňov.

mapa

:) už len dole po západnom pobreží (prepáč, coromandel) a hor sa na južný ostrov.