drive through the forest and into the night, away from the city, away from the light.

into yourself, pacific.

/foals – black gold/

 

hneď v úvode sa chcem ospravedlniť, že mi napísanie ďalšieho cestovateľského blogu trvalo tak dlho. a že tak celkovo neodpisujem, neozývam sa, atakďalej. asi si len príliš, veľmi egoisticky, užívam momentálnu lokalitu, (ne)zodpovednosť a rozpoloženie mysle. odpustite.

východné pobrežie, cesta do stredu stredozeme a o kúsok tom, ako som sa stala mužom.
z nie veľmi vábne voňajúceho mesta rotorua som sa presunula na východné pobrežie, do bay of plenty, konkrétne do malého mestečka/dediny matata (nie, tam nie je hobitín, ten je v matamata. ach, tieto novozélandské názvy…). tu sa, hneď za plážovými piesočnými dunami, nachádza malý kemp s teplou sprchou a extrémne milou majiteľkou, ktorá mi veľmi starostlivo prehovárala do duše, že teda by som nemala cestovať a stopovať sama, ale že by som si mala nájsť nejakých kamarátov. a že napríklad teraz bývajú v kempe takí dvaja mladíci z británie, reku nech sa zoznámime. tak som jej, netušiac nič o udalostiach nadchádzajúcich dní/týždňov/mesiacov, pritakávala a usmievala sa, mysliac si svoje.

zapad

romantická pláž od nevidím do nevidím.

pláže v bay of plenty sú takmer biele, dlhé a krásne, ale okrem toho aj celkom veterné (však sa na mnohých tiež surfuje), takže okrem krátkej prechádzky mi toho veľa na “práci” neostávalo. pre nedostatok zaujímavých lokalít v okolí som sa teda plánovala presunúť severnejšie, na polostrov coromandel, ktorý som pri predchádzajúcich presunoch vynechala. lenže… ako som si tak osamelo sedela pri stane, zrazu sa zjavil mladý muž s blond vlasmi, modrými očami a pestovanou bradou, ktorého som, celkom nadšene, tipovala na nóra alebo niečo podobne severské (ženy pochopia). ale potom z neho vypadlo, že on a jeho kamoš si práve idú variť čaj – ČAJ, o jednej poobede, vonku asi 23 stupňov – a že či sa nechcem pridať, aby som nebola tak sama. hneď som vedela, koľká bije, a tak som sa ocitla pri jednom stole s halom a.k.a. henrym a alexandrom, britmi, ktorí majú radi doctora who, suchý humor a vozia so sebou v dodávke zásobu kníh, surf aj gitaru. tiež však nemajú predstavu o tom, kde presne leží a ako vyzerá slovensko, a (doteraz!) nie sú schopní vysloviť moje meno správne. po čase sa k nám pridal aj cca 40-ročný nemec karsten, ale to už som bola (na anglický spôsob) “desexualizovaná” a transformovaná na mužského násilného homosexuála menom burt, ktorý pochádza zo slovenska, kde ľudia jazdia výhradne na koňoch a živia sa kradnutím obličiek… a tak vznikla dočasná skupinka štyroch, veľmi mužných, spolucestovateľov… mimochodom, naozaj sme pili len čaj.

burt

alexova minigaléria na kempingovom stole. okrem iného bol “burt” istú dobu aj ewok. (fotka sa dá rozkliknúť.)

na druhý deň sme sa rozhodli spoločne podniknúť výlet k tarawera falls a lake tarawera, a cestou späť sa namočiť do horúceho bazéna (zadarmo!). ja som sa síce ráno nečakane zobudila so skrúteným žalúdkom, ale po jeho vyprázdnení som sa cítila o niečo lepšie, takže sme bez váhania vyrazili. vodopády boli vskutku majestátne, no ako sme stúpali nad ne, k miestu, kde sme sa plánovali okúpať v rieke, moja tráviaca sústava sa začala opäť ozývať. preto som, chtiac-nechtiac, ovracala krásnu novozélandskú roklinu a veľmi hanebne som sa po tomto čine cítila omnoho lepšie. plávanie v pomerne ľadovej vode a unášanie prúdom rieky mi tiež prospelo, najmä teda duševne, očividne však aj fyzicky (viď foto nižšie). o pár hodín neskôr som však z horúcej vody v termálnom bazéne vyliezala s teplotou, čo som si, samozrejme, uvedomila až v aute. tu však musím trochu poopraviť vašu predstavu o mojich britských priateľoch – nie sú to len nevzdelaní magori :), postarali sa: šumivý paralen do mňa naliali, pravidelne môj stav kontrolovali, dokonca sa hal ponúkal, že bude spať v mojom stane a ja môžem spať pohodlnejšie na matraci v dodávke. ponuku som síce odmietla, ale bolo to milé. to treba uznať.

bodybuilding

silná žena… teda, vlastne muž. /by alex deller/

na druhý deň som nebola schopná cestovať, takže môj odchod z kempu sa opäť odložil. počas lenivého a preležaného dňa, plného rozhovorov a kníh, sme nakoniec všetci štyria dospeli k rozhodnutiu, že takto družne spolu vydržíme ešte chvíľu a preskúmame cestu k najvýchodnejšiemu bodu severného ostrova. o deň neskôr sme všetko zbalili, nakúpili a vyrazili, ja v aute s karstenom, chalani pred nami v dodávke. východné pobrežie je ospalé, pomerne riedko osídlené (prevažuje maorská časť obyvateľstva) a v zátokách je oceán blankytne modrý. väčšina ľudí sa tu živí rybolovom alebo lovom, a tiež tu pestujú makadamské orechy. toľko k náučnému okienku. z hlavnej ceste sme odbočili dvakrát – raz sme sa stratili a druhýkrát sme už smerovali do kempu, vzdialenému asi 10 kilometrov od majáku na kopci, z ktorého sme mali v pláne pozorovať východ slnka – ako pravdepodobne prví ľudia v ten deň. úspešne ho stihli, aj keď vyliezť pred pol šiestou ráno na kopec dalo zabrať. stálo to však za to.

vychod

romantikuš. takmer som aj slzu vyronila.

v kempe sme ostali ešte jeden deň, lebo alex bol ďalšou obeťou pravdepodobnej virózy a tiež si externe “vychutnal” pohľad na obsah svojho žalúdka. následná cesta do gisborne bola nudná, skoro celú cestu pršalo alebo bolo zamračené, takže s tým svitaním sme mali celkom šťastie. gisborne je (na novozélandské pomery) celkom pekné mesto, konečne sme sa tiež ocitli v hosteli, kde nebola prevaha nemcov alebo francúzov, ale pre zmenu španielov. naše cesty sa tu pomaly (dočasne) rozdelili: karsten plánoval navštíviť národný park te urewera (ten, kde som mokla), alex s halom mali zabookovaný tongariro northern circuit (moja obľúbená sopečná oblasť) a ja som smeroval na juh severného ostrova. chalani ma z dodávky vysadili (opäť) pri jazere tutira, vyobjímali a prisľúbili, že sa vidíme na vianoce v aucklande, kde mali „strážiť“ dom a kocúra jednej známej (pod pojmom “strážiť” rozumejte užívať si pobyt v plne vybavenom dome v zástavbe s tenisovým kurtom a bazénom, ehm). v kempe som strávila dve noci a vyliezla na table mountain, z ktorej by mohol byť aj dobrý výhľad, keby nefúkalo tak, že som miestami musela loziť štvornožky. odtiaľto som zamierila do wellingtonu a vďaka jednému milému pánovi šoférovi som absolvovala aj krátku exkurziu po meste napier, ktoré inak mohol obísť. vďaka ďalšiemu sympatickému mladíkovi-elektrikárovi som sa ocitla v kopcoch v okolí wellingtonu, kde sa po ceste zastavil opraviť niečo svojmu známemu, kým ja som sa porozprávala s pani domu a obdržala ďalšiu vizitku s mailom a číslom – veď keby ma osud opäť zaviedol do tejto oblasti…

table

table mountain. vlastne to vôbec nie je vysoká hora, ale oni tu mountain volajú kadečo. a hej, na tých stromoch trochu vidno, že fúkalo.

hlavné mesto – najlepšie mesto a pán prsteňov, kam sa pozrieš.

aj vo wellingtone fúkalo. ale vo wellingtone vždy fúka, a keď hovorím fúka, tak nemám na mysli ten vetrík, čo mi v bratislave tak vehementne rozhadzoval ofinu. viac ako 150 dní v roku tu vietor dosahuje rýchlosť vyššiu ako 60 km/h, na jar tu v jednej lokalite dokonca namerali cez 200 km/h. to je tiež jeden z dôvodov, prečo hlavné mesto nie je také preplnené. okrem toho je tiež vybudované pomedzi pomerne strmé kopce, čo však pre mnohých nie je zábranou pri stavbe domu. keďže mi už dochádzali peniaze, po jednej noci v hosteli som sa rozhodla, so zvláštnymi a zahanbenými pocitmi, ozvať sa na číslo, ktoré som dostala od jedného milého šoféra pri mojich potulkách po severnom ostrove. jim, tak sa tento pán volá, mi povedal, že akurát v ten deň prechádzal miestom, kde ma „vyzdvihol“ a že si pri tom na mňa spomenul. nanešťastie, je opäť na cestách a teda nie doma vo wellingtone, ale nech mu dám päť minút… po chvíli sa ozval, že ma podvečer v centre vyzdvihne jeho dcéra a že nech si nerobím s ničím starosti. takto jednoducho. s vedomím, že teraz už som naozaj „gypsy“, ako sa mi hal, alex a aj spolubývajúci jamie zvykli smiať, som teda čakala a trávila čas v te papa national museum, v ktorom sú takmer všetky expozície zadarmo. ak sa niekedy ocitnete vo wellingtone, silno odporúčam navštíviť, no nečakajte len exponáty vo vitrínach – nájdete tu interaktívne hry, zvuky, ruchy, modely lodí, trasúci sa model domu, v ktorom môžete „zažiť“ zemetrasenie…  strávila som tam približne päť hodín a stihla som prejsť cca polovicu.

dr-who

v sekcii “čím žili ľudia v jednotlivých desaťročiach minulého storočia” s “exponátmi”, ktoré podarovali múzeu obyvatelia nového zélandu.:)

je tu toho tiež veľmi veľa o formovaní, faune a flóre nového zélandu, o histórii maorov, ostatných pacifických kmeňov, prisťahovalectve v minulosti aj súčasnosti… za všetko vyberám pár slov o maorskom/ej „whenua“, ktoré mi, v istom zmysle, prišli nádherné. ale to som možno opäť len ja.

whenua

sophie, jimova dcéra, ma plánovane vyzdvihla v meste, dopravila ma domov, do island bay, a spolu sme si pozreli zopár dielov doctora who. síce bola v ten večer premiéra druhej časti hobbita, žiadna veľká sláva sa vo wellingtone nekonala – kúsok červeného koberca, niekoľko ľudí v kostýmoch, pár trpaslíkov… (po návšteve kina však ani neľutujem, že som tam nebola. ani ten sexy drak to pre mňa nezachránil. btw čo spravili legolasovi s očami?) jimovu manželku, jan, som stretla až na druhý deň a hneď mi ponúkla, nech si vezmem z chladničky, čo chcem, pričom mi podávala náhradné kľúče od domu: „keby náhodou nikto nebol doma…“ vysvetlila mi, že pochádza z južného ostrova, kde sú ľudia milší ako na severnom ostrove (wtf? to ešte môže byť?), a že jej otec zvykol domov privážať stopárov každé dva týždne, takže je na to celkom zvyknutá. aby som aspoň nejakým spôsobom mohla vrátiť toľkú pohostinnosť, pripravila som jej večeru, každý deň upratala kuchyňu a celé dni trávila mimo domu.

wellington si ma získal veľmi rýchlo. v prvom rade nie je taký extrémne rozľahlý ako auckland, takže v úplnom centre ste všade pešo do pol hodiny. v druhom rade tu je pomerne dosť galérií a múzeí so  vstupom zdarma (socka, ehm…). v treťom, a veľmi podstatnom rade, nachádza sa tu štúdio weta a viacero lokalít, kde natáčali pána prsteňov. (ó áno, trpím touto úchylkou, keby ste náhodou nevedeli.) nachodila som tu desiatky kilometrov, navštívila botanickú záhradu, mount victoria (dvakrát), tri galérie, letisko (ešte predtým, ako im počas zemetrasenia spadol orol), chodník a lesík, v ktorom natáčali, ako sa hobiti schovávali pred nazgûlom… vďaka sophie som tiež absolvovala lekciu cerocu, čo je tanec, ktorý kombinuje latinsko-americké tance a rock´n´roll. zaujať ma síce nezaujal, ale bola to zábava, neskromne aj preto, že som si moje tanečné kreácie vyslúžili viacero komplimentov. a nakoniec: weta cave (obchod) a weta workshop a.k.a. hodinová prehliadka dielne, v ktorej vyrobili všetky zbrane, štíty, chodidlá, elfské uši a miniatúry. naša sprievodkyňa bola zároveň aj niekoľkoročnou zamestnankyňou, takže rozprávala naozaj pútavo, vtipne a k veci. (okrem iného dvakrát spomenula, že viggo mortensen a.k.a. aragorn je úplné zlatíčko a že všetky ženy v dielni sú doňho ešte aj dnes tajne zamilované.) hej, a keď raz budem bohatá, tak si to tam všetko kúpim. alebo aspoň jeden meč. alebo radšej dva.:)

modely

miniatúry… <3

tu sa s vami na chvíľu rozlúčim, menej zaujímavé a menej cestovateľské pokračovanie vás čaká o týždeň. teraz hor sa späť do práce, baliť kiwi a krabice a žiť v dome na pláži.:)