and everyone who knows us knows that we’re fine with this, we didn’t come from money.

/lorde – royals. každý deň v rádiu aspoň dvakrát. každý deň./

o tom, ako som manuálne pracovala. lebo všetci vieme, že bez práce nie sú koláče. a pod pojmom koláče myslím návštevy hobitínov a podobné záležitosti.

 

kto hľadá, nájde. aj keď vlastne hľadá niečo iné…

ako som spomenula v predchádzajúcej kapitole, z aucklandu sme sa všetci traja – ja, alex a hal – pekne pohromade presunuli do taurangy, resp. do mount maunganui, kde nás už čakal jean (to tak pre zmenu…). ten medzičasom začal pracovať v jednom kiwi sade, kde však nepestovali ovocie určené na konzumáciu: bolo to niečo ako praktické výskumné centrum, v ktorom sa snažili získať nové odrody kiwi, ktoré by boli odolné voči psa, čo je nejaká pliaga dovlečená z talianska. áno, takýto mám ja teraz prehľad o tom, čo trápi kiwi… hal si začal hľadať robotu po baroch a reštauráciách, ja a alex (keďže nás do výskumu nechceli) sme druhý deň po príchode nasadli do auta a zamierili do oblasti te puke, kiwikráľovstva nového zélandu. po pár zastaveniach a rozhovoroch sme dostali zoznam baliarní/zamestnávateľov, a prácu sme si, ako inak, našli štýlom „náhoda je blbec“. (alebo „hlúpi majú šťastie“, teraz neviem…) ako sme tak totiž mierili do jednej baliarne popýtať sa na pracovné možnosti, minuli sme správnu odbočku, a keď sa alex už-už rozhodol otočiť auto, ja som zistila, že sme práve priamo na ceste k ďalšiemu zamestnávateľovi. tak reku… vyskúšame to tam. žiadne otáčanie auta sa nekonalo, cesta pokračovala a o polhodinu sme boli obaja zamestnaní. a treba dodať, že lepšie to dopadnúť ani nemohlo.

kiwi produce ltd., tak sa náš malý „packhouse“ volal, je rodinná firma so stabilnými zamestnancami, ktorá funguje (na rozdiel od mnohých iných baliarní) celoročne. hlavnou náplňou práce je, veľmi prekvapivo, balenie kiwi do rôznych plastových krabičiek a sieťok, prípadne jeho sušenie a výroba štiav a džúsov. (100% kiwi džús z vás rýchlo spraví spokojne krochkajúce prasiatko.) no okrem toho sú tu balené avokáda, v menšom množstve jablká, jahody a rôzne typy drobných plodov, a potom ovocie, ktoré sa volá feijoa. chuťovo je to niečo na pomedzí jahody a citróna, a hoci to znie zvláštne, je to neskutočne dobré. (fotky dodám, keď si najbližšie nejakú kúpim a stihnem ju nezožrať pred odfotením. ale radšej si to vygooglite.) pár týždňov po našom príchode však nastala niekoľkotýždňová sezóna tzv. kiwiberries, o ktorých nemá šajn nielen väčšina sveta, ale ani nového zélandu. sú to malé nechlpaté plody bez šupky, ktoré chutia ako sladšie kiwi a nemali by ste ich jesť vo veľkom množstve, lebo vám môžu veľmi radikálne prečistiť črevá. tak ako kiwi, aj kiwiberries majú niekoľko odrôd, z ktorých zhruba tri chutia viac-menej rovnako. to som však nahlas nikdy nepovedala. radšej.

kiwiberry

kiwiberry, prosím pekne.

majitelia, geoff a nicky, sprvu váhali, či nás zamestnať, lebo práce ešte toľko nebolo, a vraj „zavoláme vám v pondelok“. (bol piatok.) lenže potom prišla reč na kadečo, okrem iného aj na to, že vlastnia malý plážový domček, vzdialený cca 20 minút jazdy autom, ktorý prenajímajú. a my „to je super, to by sme brali“ a oni, po chvíli premýšľania, že „vyzeráte ako milý pár“ a my „ale my nie sme pár…“ a oni „aha… a pracovať viete?“ a my „nuž… vieme…“ a oni „však vlastne nejaká robota by tu mohla byť“ a nakoniec, že „veď príďte v pondelok, niečo vám nájdeme“. slovo dalo slovo, my sme v pondelok prišli a najbližších desať týždňov neodišli. (a alex sa tam dokonca týždeň po svojom odchode rozhodol na pár týždňov zase vrátiť.) náš úspech a rýchly začiatok kariéry v baliarenskom odvetví sme večer spolu s halom, ktorý si v ten istý deň našiel prácu v reštaurácii, a jeanom oslávili v mexickej reštaurácii. tequila friday, čo vám budem…:)

tequila

tri malé shoty za 12 dolárov. a jedenkrát miesto soli chilli omáčka. /veľmi hlúpy nápad, btw./

working class heroes.

ja aj alex sme však naozaj pracovali viac ako pilne. spočiatku síce roboty naozaj nebolo a tá, čo bola, pozostávala prevažne z balenia polozamrznutých kiwi (z ktorých polovica bola zhnitá a teda vyhodená, ehm). keďže táto činnosť ma ubíjala, snažila som sa robiť radšej všetko možné naokolo, aj keď to bolo napr. nosenie 15-kilových prepraviek s avokádami. po cca troch týždňoch sa však rozbehla spomínaná sezóna kiwiberries a my, keďže sme tam už nejakú tú chvíľu pracovali, sme boli o jednu triedu vyššie ako ostatní dočasní pracovníci. dokonca “operátori”, ktorí mali na starosti celú skupinu, im zvykli hovoriť, že ak niečo nevedia, môžu sa opýtať aj mňa, lebo ja už vraj viem… nuž. tak som sa teda tvárila, že viem, za čo som si vyslúžila veľa obdivných pohľadov. tváriť sa inteligentne, to mi občas naozaj ide… v baliarni som robila kadečo: triedila a balila som kiwi a kiwiberries do plastových krabičiek, plastové krabičky ukladala do veľkých krabíc, tie následne počítala a označovala, vláčila prepravky, stála pri rôznych linkách a vysýpala na ne rôzne ovocie, dávala pozor pri veľkom triediacom stroji… okrem toho som sa tiež veľa rozmýšľala, nadávala, ignorovala rádio a komunikovala s ľuďmi z malajzie, číny, indie, nového zélandu, francúzska, británie, argentíny…

KP Group Photo St Patricks Day March 2014

st, patrick´s day v práci a moja kreatívna sukňa z plastového zeleného vreca na odpad.

do plážového domčeka sme sa v britsko-francúzsko-slovenskej trojici alex-jean-ja nasťahovali začiatkom februára. nebola tam žiadna televízia, žiadny internet a v dedine/mestečku ani žiadny poriadny obchod… ale bol to plážový domček. na pláži. v lete. ako privilegovaná osoba (čítaj žena) som sa mala právo sama okupovať izbu s veľkou posteľou, kým alex a jean obývali izbu vedľa, s poschodovými posteľami. okrem toho tam bola obývačka a jedáleň v jednom, malá kuchynka a ešte menšia kúpeľňa. ale najmä terasa s výhľadom na, kto by to bol čakal, oceán.

House

takto. a ešte aj za lacný peniaz. my sami sme si závideli.

dni a týždne tu plynuli rýchlo a viac-menej jednotvárne. (a to vôbec nemyslím v zlom.) od pondelka do piatka sme ráno všetci vstali o siedmej, rozospato a mlčky sa naraňajkovali, umyli a išli do práce. v práci sme väčšinou končili o piatej, okrem pár dní, kedy sme robili tzv. “nočné”: to znamenalo, že sme nerobili obvyklých osem hodín (od ôsmej do piatej, s polhodinovou obednou a dvomi 15-minútovými prestávkami), ale dvanásť (od ôsmej do pol desiatej, s dvomi polhodinovými a tromi 15-minútovými prestávkami). toto nebolo pravidlom, keďže hlavná sezóna kiwiberries trvala len krátko, no jeden týždeň som behom šiestich dní odpracovala 56 hodín. manuálnej práce. ja. a ešte som potom zvládla ísť aj na oslavu 50-ky mojej najmilšej kolegyne, michaely. doteraz neviem, kde som v sebe našla energiu… po práci sme zvyčajne všetci traja chvíľu leňošili a čítali, alebo “aktívne oddychovali” – išli si zabehať po pláži, zacvičiť alebo zaplávať. prvá som vždy išla do sprchy ja, a to z veľmi pragmatického dôvodu – kým sa sprchovali chalani, ja som varila večeru. a vlastne nielen večeru, ale aj obed na druhý deň – čiže v podstate jedlo pre šiestich ľudí. vzhľadom na to, že mäso sme nekupovali, mne pred odchodom diagnostikovali intoleranciu laktózy a chalani sa prispôsobili, náš jedálniček pozostával zo zeleniny a ovocia z lokálnych trhov alebo z práce (lacnejšie to už nešlo); strukovín; muesli a mlieka (pre mňa sójového) na raňajky; chleba; hummusu (ktorého rôzne variácie sa tu dajú kúpiť v obchode); ryže a cestovín. konkrétne otázku “ryžu alebo cestoviny?” som si kládla takmer každý deň. nekonali sa však žiadne otravy ani frflanie, práve naopak: každý deň som si vyslúžila pochvalu a potľapkanie po hlave. chalani po večeri umyli a utreli riad, nasledovalo ďalšie čítanie alebo pozeranie filmu, a niekedy okolo pol desiatej sme zvyčajne boli všetci v posteli.
nežartujem.

michaelachef

počas rozlúčkovej párty v našom domčeku mal alex na starosti prípravu mäsa pre hostí, ale nevyhnutne musel dostať lekciu od michaely. josephine, brenda a ja sme sa prizerali a smiali.

cez víkend sme sa zvykli vracať do “civilizácie”, do mount maunganui, kde sme väčšinou nerobili nič užitočné. konkrétne ja som sa zvykla váľať na pláži alebo na kopčeku s výhľadom na oceán, žhavila internety a minimálne trikrát za dva dni som obedovala/večerala sushi. jedenkrát sa mi podarilo vystihnúť ten správny čas a vlny, tak som skúsila aj surfovať. nuž… raz som sa takmer aj postavila. zdravie som si však isto utužila, lebo ešte približne tri dni po tom sa v mojej nosnej dutine nachádzali čiastočky soli… chalani sa bez každotýždňovej socializácie nezaobišli, no ja som zopár víkendov ostala sama v domčeku a užívala si oddych od práce a varenia. michalea a jamie, ďalšia kolegyňa, ma raz pribalili k svojim rodinám a spravili mi celodenný program na pláži, aj s večerou v podobe barbecue, za čo si následne vyslúžili muffiny.:)

the breaking of the fellowship. (for now.)

všetko sa však raz musí skončiť, a tak bol zrazu posledný marcový týždeň, ktorý bol zároveň aj tým posledným pracovným. vďaka lacnému ubytovaniu a strave som si našetrila dvojnásobne viac, ako som plánovala, a moja cestovateľská horúčka prudko stúpala. práce už opäť toľko nebolo, keďže koniec marca a začiatok apríla je obdobie útlmu pred “veľkou” kiwi sezónou, a väčšina sezónnych pracovníkov sa už presunula inam. môj a alexov (dočasný) odchod v piatok sa krížil s “kiwiberry party”, čiže popracovným posedením/barbecue majiteľov a šéfov s pestovateľmi kiwiberries, pracovníkmi zo sadov a od nás, z baliarne. bolo to vcelku dojímavé, lebo, hoci som sa už tešila na cesty, kolegovia a plážový stereotyp mi prirástli k srdcu. padlo veľa milých slov a objatí, moja michaela si aj zopár sĺz musela poutierať. vraj kedykoľvek budem hľadať prácu, nech sa ozvem, lebo som skvelá pracovníčka a som vždy vítaná, nech si dávam pozor a užívam si, ale nech sa vrátim aspoň ich pozrieť… no a odíďte odtiaľ s ľahkým srdcom.

people

rozlúčková “kiwiberry party”.

niekoľko dní potom som strávila ešte v mount maunganui, odkiaľ som smerovala do aucklandu, navštíviť jamieho a jeho priateľku gemmu v novom dome. k autobusu ma odprevádzali moji traja mušketieri, hal, jean a alex, a ja, rovnako ako pri pozeraní vianočného špeciálu doctora who, som mala čo robiť, aby som pred nimi nerumázgala…

ale potom prišiel autobus, ja som doň nasadla a už som sa viezla.

a o tom zase nabudúce, milé deti.