a penny for your thoughts my love.

/atoms for peace – amok/

vitaj(te).

viacerým ľuďom doma na slovensku som sľúbila, že sa po prílete na nový zéland čo najskôr pokúsim o založenie blogu, v čom by som pravdepodobne ešte stále úspešne zlyhávala, nebyť faktu, že môj frajer je nejaký ten IT mág, ktorý verí, že sľuby sa majú plniť a partneri navzájom podporovať. takže za tieto riadky vďačíte aj jemu. (aj za to, že tento blog je na takej doméne, ako je.* /potlesk./

takže, ešte raz… vitajte. keby ste nevedeli, volám sa beáta, mám 23 rokov (a vyzerám na 19) a momentálne pobývam na novom zélande v rámci slovak working holiday visa scheme. a áno, veľké písmená ignorujem.

 * ešte raz by som chcela všetkých citlivých ľudí upozorniť, že tento blog nemá v pláne uraziť nikoho mamu. “tvoja mama” je len nie-úplne-spoločensky-vhodný-joke. get over it.

before departure & prílet.

moje “životné dobrodružstvo” oficiálne začalo na stanici v žiline, kde som nastupovala na vlak do prahy. teda, tam nezačalo ani tak dobrodružstvo, ako prehĺtanie sĺz, ktoré som poctivo zbierala do veľkej hrče niekde v oblasti hrtana. aj keď to tiež nezačalo tam, ale ešte pár týždňov predtým… to je jedno. vedomie, že svojich najbližších cca rok nebudete môcť objať alebo reálne vidieť, naozaj bolí. veľmi. človek si uvedomuje, čo všetko má, až v momente, keď to opúšťa alebo o to prichádza. (a pevne verím, že u mňa to bude ten prvý prípad. lebo keď niečo opustíte, vždy existuje aspoň minimálna šanca, že sa k tomu raz vrátite.)

jednonočný pobyt v prahe bol oddychovo príjemný, za čo musím v prvom rade poďakovať starostlivej janke, ktorá mi ešte aj na cestu na letisko zabalila toasty; andrejovi, samovi a rozkošne pripitému zajovi; štyrom pivám; milému check-in chlapíkovi na letisku a všetkým, ktorí sa tvárili, že ma nepozorujú, keď som svoj ruksak profesionálne obaľovala potravinovou fóliou. let do helsiniek bol pomerne krátky (rovnako ako môj pobyt tam na letisku) a sedela som na zlej strane lietadla, takže som premeškala západ slnka. naopak, let do hongkongu trval dllllllllllllllllllllllllllllllllllhoooooooooo (asi takto), v mojom “sektore” boli tri menej ako ročné deti a vedľa mňa pri okne sedela veľmi nadšene vyzerajúca cca 16-ročná aziatka. takže žiadne himaláje, ani hviezdna obloha. len švédsky film, smashing pumpkins a mogwai, a spánok v mne očividne prirodzenej lietadlovej polohe – s nohami poskladanými na vysunutom podnose na jedlo.

jedna zo “záhradiek” na letisku v hongkongu.

letisko v hongkongu je obrovské. to v prvom rade. a je tam veľa ľudí. to hneď vzápätí. udiala sa tu tiež krásna situácia, keď mi slečna pri check-ine povedala, že je nejaký problém s mojimi vízami a že musí zavolať na imigračný úrad nového zélandu. snažila som sa zachovať pokoj, ale tých desať minút, čo to riešila, mi hlavou leteli spomienky na vybavovačky, všetky situácie, ktoré mohli nastať, a všetky vulgarizmy, na ktoré som si práve spomenula (prepáč, mami). hovorovo by sa dalo skonštatovať, že som si obhrýzla všetky nechty na rukách, lenže ja si nechty neobhrýzam… všetko sa však vyriešilo a ja dodnes žijem v blaženej nevedomosti a netuším, v čom bol problém. potom som sa len motala, užívala si wi-fi zadarmo a čakala na odlet. paradoxne, keď mi bolo vyššou mocou (mamou) prikázané sa prechádzať, aby moje nohy netrpeli neustálym sedením, a ja som sa na tom obrovskom letisku rozhodla nájsť “môj” terminál, zistila som, že celý čas sedím vedľa neho...

b

ten kúsok lietadla…:)

a potom to prišlo. lietadlo air new zealand, vďaka ktorému som sa do nového zélandu zamilovala ešte predtým, ako som tam priletela. no dobre, to sa mi stalo už pri pozeraní pána prsteňov, ale anyway… skvelé jedlo, dobré pivo, neskutočne starostlivý personál (vrátane večne veselého pilota, ktorý nám cca 50 km pred pristátím radostne oznámil, že ten záblesk v lietadle bol len blesk, ktorý nás trafil…) plus dobré filmy a hudba (sekcia “alternative” plná skvostov). ani mi tak nevadilo, že sedím v samotnom prostriedku lietadla a nič nevidím. keďže sme totiž leteli proti noci a okná boli stále zatiahnuté, rovnaké nič by som videla odvšadiaľ. pri pristávaní a letmom pohľade na pevninu však mal môj mozog veľmi, veľmi blízko k výbuchu v dôsledku pretlaku z abnormálnej rýchlosti tvorby endorfínov. a potom som ešte stretla aj trpaslíka…

c

“the ring cannot be destroyed, gimli, son of glóin, by any craft that we here possess…” aaaaaaaaaaaaaaa.

prvé dojmy.

kontrola na letisku v aucklande bola veľmi mierna. t.j. nikto už nechcel vidieť moje víza, ani poistenie (ktoré je pri working holiday povinné), ani či mám dostatok peňazí, ani recepty k predpísaným liekom… nič. chceli vidieť len moje turistické topánky. lebo čo keby som si ich zabalila komplet zablatené a plné semien a zamorila im krajinu slovenskými smrekmi… transport z letiska aj ubytovanie som mala vopred zabezpečené a musím povedať, že ubytovať sa u česky hovoriacej rodiny (ahoj, hanka a igor a vivi) bol jeden z najlepších nápadov, aké som mala. rovno dodávam, že vďaka tomu, že som si stále nenašla robotu, u nich bývam aj dnes, t.j. jedenásty deň pobytu. a úprimne, je mi tu dobre, toto prostredie mi pomáha prekonať aj nepríjemné stavy. hoci som objavila viacero schopných izieb na prenájom, všade treba zaplatiť bond (zálohu, ktorú vám vrátia pri odubytovávaní sa) a nájom dopredu, čo v prípade, že si nenájdem prácu, bude vcelku veľký a zbytočný výdaj. dávam si čas do piatku, a ak nič, tak naberám smer farma… ale o inom som chcela.

d

výhľad z “mojej” izby, tesne po príchode. o cca 5 hodín neskôr som neskutočne zmokla.

časový posun som prekvapivo zvládla bez problémov. pár hodín som spala v lietadle, ľahla som si aj po prílete na cca 2 hodiny a potom som sa rozhodla prejsť do obchodu (cca 1,5 km). síce pršalo, ale nič extra – aspoň tak mi to pripadalo. nuž… hoci som mala pršiplášť a na cestu späť som si pre istotu kúpila druhý, dlhší, prišla som naspäť ako zmoknutá myš. rifle sa sušili dva dni, topánky tri dni a dokopy to boli jedni z najdlhších troch kilometrov, aké som kedy prešla. po veľmi dlhom spánku som sa však v nedeľu zobudila do krásneho, takmer bezoblačeného dňa. ponaučenia z prvých dvoch dní teda znejú: na novom zélande je (najmä v zime) konštantný apríl, nechoďte spať hneď po prílete a načasujte si spanie v lietadle – budete viac-menej fit, a nechoďte von, keď prší a zároveň fúka, lebo vám nepomôže žiaden dáždnik ani pršiplášť. od nedele teda objavujem a priebežne aj neobjavujem krásy aucklandu. fotky (national geographic, ako by fifo povedal) ste všetci videli, a tí, čo nie, pošlite mi mail. budú.

essentials.

aby som tých prvých pár dojmov zhrnula (o hľadaní práce a ubytovania nabudúce)… počasie sa tu mení rýchlo. veľmi rýchlo. bežne sa stáva, že na vás svieti slnko a zároveň prší, alebo, že prší vo vedľajšej časti mesta a u vás svieti slnko. dúhu som videla asi 6-krát, nechce sa mi ju už ani fotiť. 90% ľudí na ulici sa na seba usmeje, alebo dokonca pozdraví, pristaví či porozpráva. len tak. najmä staršia generácia. a na mňa osobne sa teda usmieva mužská populácia. a už som stretla dvoch chlapíkov, ktorí sa so mnou začali zhovárať a potom sa mi rozhodli pomôcť. lebo som odvážna a mám dobrú angličtinu (a som žena, ehm…). jeden ma po dlhom presviedčaní odviezol “domov”, druhý má kamaráta, čo vlastní pub, tak mi zháňa robotu. a aj keď to znie veľmi zvláštne a mne vo vnútri húka alarm a držím si odstup (lebo creepy&old guys), je naozaj ťažké tieto veci ignorovať alebo ich úplne odmietať, lebo tu sú ľudia naozaj milší. istým spôsobom až naivne neskazení, pretože mnohým ani nenapadne, že by ľudia za ich správaním mohli vidieť niečo zlé. (ale aj tak je ten odstup potrebný, lebo who knows). alebo, situácia: idete si pozrieť izbu, kde vám chalan povie cenu a vy mu rovno poviete, že to je príliš veľa. on sa vám po chvíli zverí, že má strašnú opicu a že nevie, ako sa z nej dostať. rozprávate sa asi polhodinu, keď zrazu navrhne, že vás hodí do “centra”, odkiaľ chodia autobusy, lebo si aj tak ide kúpiť niečo na jedenie. a nakoniec aj tak vojdete do baru, kde vás pozve na malé čerešňové pivo a potom sa s vami rozlúči a poďakuje, že ste mu pomohli dostať sa z opice…

e

ešte trochu studený, ale oceán. yay.

ďalej: veľa ľudí tu behá, alebo aspoň chodí venčiť psa, lebo tu majú psa všetci. a potom je ten zvyšok, ktorý je mierne obtlstlý a vozí sa na aute aj 500 metrov do obchodu po chlieb. (ktorý tu nie je moc chlebom.) i keď aj tí, čo behajú, často nie sú práve fit. všetci tu majú autá a vodičáky, lebo auckland je natiahnuté mesto a presuny po vlastných trvajú dosť dlho, to som ako nešofér už stihla zistiť. mestská doprava síce nie je až tak tragicky drahá, ale na niektorých miestach a na niektoré smery nechodí často. áno, a ľudia ďakujú šoférovi, keď na zastávke vystupujú.

ovocie u aziatov je rovnako kvalitné a lacnejšie ako v marketoch, kiwi chutí, ako by kiwi malo chutiť, a orieškové tyčinky sú plné orechov. apropo aziati – auckland je silno multi-kultúrne mesto, je tu veľa číňanov/kórejcov/vietnamcov… (ospravedlňujem sa, ale nevyznám sa v tom), ktorí okupujú hlavne centrum mesta, ale sú vlastne všade, veľa ľudí z tichomorských ostrovov, sú tu maori, indovia, novozélandskí európania, európania, aj dvoch chalanov z brazílie som už stretla…poslední menovaní mi povedali, že som krásna, že moc nevedia po anglicky a že či im dám číslo. povedala som nie. a je tu neuveriteľne čisto, aj vzduch je tu lepší. a to som v najväčšom meste vôbec, na južnom ostrove niekde v dedinke asi utrpím šok. a strašne veľa zelene, sú tu palmy a smiešne rastliny a kadejaké vtáky, a oceán, šumiaci a vlniaci sa…

hoci som už stihla mať aj krízu, neľutujem, že som tu. som len na začiatku.

a bude to dobrý rok. cítim to.

v kostiach.

  • iso

    Zhrnutie: Never počasiu a chlapom! Same shit all over the place:D
    Hah nie, trochu ti závidím!!!! POZDRAVUJEM A STIIIIISKAM!

  • beruska

    ňuňuňu, isko. neboj sa, dám si pozor. ale však nie ste všetci chlapi takí tragickí…:)
    aj ja stíííískam tuho!

  • chutko

    dobre sa to cita :) pis viac a o hocicom!

    • beruska

      rozkaz, šéfe.:)

  • Nin

    úsmev od ucha k uchu, keď už som sa konečne dostala k čítaniu. moar/maor plz :D